Radosť z obety

1. Svedectvo p. Laurenta Larrocka

Rok 1994, prvé stretnutie s modrou knihou

Keď som sa v roku 1994 zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie podľa návodu sv. Ľudovíta z Montfortu, čiže po 33 dňoch prípravy, po mesiaci, ak sa dobre pamätám, som dostal do rúk modrú knihu. Dostal som ju od neznámeho laika, keď som vychádzal zo svätej omše a pretože naliehal na mňa, prijal som ju zo slušnosti, nie z presvedčenia. Až po 20 rokoch som pochopil, že to bola prozreteľnostná súvislosť medzi mojím osobným praktizovaním zasvätenia sa, ktoré som chcel konečne uvádzať do života a stretnutím s modrou knihou. Nebola to náhoda, ale plán Panny Márie so mnou. Modrá kniha! Vskutku, jej prvoradou úlohou je formovať ťa v duchu zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Takto som mal ukázanú cestu, ktorou som mal kráčať po vykonaní zasvätenia. To platí pre všetkých, aj bez zasvätenia sa podľa spôsobu sv. Ľudovíta, stačí urobiť, čo si Mária žiada, totiž vykonať zavätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a potom sa nechať viesť modrou knihou.

Už v dospievaní som počul rozprávať o zasvätení sa a o náročnej príprave naň, vtedy som ho neurobil zo strachu pred Montfortovými náročnými slovami. Zostal len plán a až vtedy, keď som po prvýkrát prevzal farnosť, som si ho konečne vykonal, v lete roku 1994, keď som si povedal: „teraz naozaj potrebujem pomoc Panny Márie - teraz ho musím urobiť.“ A spravil som ho, po 33 dňoch. O mesiac mi teda prišla do rúk modrá kniha. Avšak zostala len v polici, zdalo sa mi, že ide o jedno z množstva nadprirodzených posolstiev, do ktorých sme ponorení v nechutnom nadbytku a žiaľ, veľmi si s nimi zahráva Zlý. Otvoril som ju raz alebo dvakrát v roku, avšak nevenoval som jej pozornosť.

Rok 1995, prvé stretnutie s donom Stefanom

Po niekoľkých mesiacoch, v isté májové ráno roku 1995 som dostal telefón: „Vy hovoríte taliansky?“ „Áno.“ „Mohli by ste odísť dnes poobede o hodinu zo svojej farnosti? Pretože don Stefano Gobbi robí okružnú cestu s večeradlami po Francúzsku, prechádza vašou oblasťou, ale dnes ráno ochorel jeho tlmočník a na toto poobedie nemáme tlmočníka!“ Pozrel som sa do svojho diára a povedal som: „dobre, môžem.“ A tak som sa stretol s donom Stefanom po prvý raz, s mojím tlmočením bol spokojný a ja som bol tiež veľmi spokojný s tým, čo som tlmočil. Všetko mi pripadalo také vhodné pre situáciu v Cirkvi i vo svete a zároveň prežívané s veľkou vyrovnanosťou a dôverou voči Panne Márii. Skrátka, odvtedy som začal viac čítať modrú  knihu, chodiť často na večeradlá a robiť jedno pravidelné večeradlo vo svojej farnosti, so súhlasom môjho generálneho predstaveného a tiež s prenasledovaniami môjho miestneho predstaveného, Avšak, aby som to povedal jasne, nepopustil som.

V tejto chvíli smelo a s radosťou svedčím, že modrá kniha mi zachránila kňazský život, pretože som bol takmer zúfalý, keď som videl, aké je ťažké dôsledne kázať evanjelium vo svetle Magistéria, ako by sa to malo robiť a pritom nebyť zbabelcom v ohlasovaní Ježiša Krista.  Zakúsil som porážky v pastorácii, rany od môjho farára i od ovplyvnených farníkov, predovšetkým čo sa týka témy Humanae vitae, čiže v pomoci manželským párom, aby žili v súlade s tým, čo Panna Mária nazýva v modrej knihe „múdrosť osvetlená Cirkvou“:„Od kresťanských rodín žiadam, aby sa cvičili v manželskej čistote a neužívali nikdy umelé prostriedky na zamedzenie života, žili podľa Kristovho učenia, ktoré Cirkev i dnes predkladá s osvietenou múdrosťou.“ (13. októbra 1989).

Potom, musel som zasiahnuť počas kázne alebo napomenutím pred svätým prijímaním, „aby sa postavila hrádza proti záplave svätokrádeží“ (porov. 14. júna 1979, Ecclesia de Eucaristia 36), a upozorniť ľudí, aby nepristupovali ku svätému prijímaniu, ak sú v stave ťažkého hriechu, aj to mi spôsobilo tvrdé výprasky...

Namiesto toho, aby som sa vzbúril, zatvrdil sa alebo stratil pokoj kvôli neviem akej neprimeranej reakcii, rozhodol som sa nechať sa už viesť Pannou Máriou, posolstvami jej modrej knihy, lebo som v nich nachádzal vyrovnanosť, ktorá mi prinášala vnútorný pokoj. Pretože, ak z jednej strany bola v nej situácia doktrinálneho i morálneho relativizmu opísaná veľmi realisticky a to sa zhodovalo aj s mojím vnímaním, nebolo teda možné, aby kniha nemala  nejaký prorocký aspekt pre pastoráciu. Tiež sa nemohlo ani nemôže povedať, že „všetko je v poriadku, môžeme ísť dopredu, akoby sa nič nedialo“, a z druhej strany, zachovať si Máriino slovo ako vodcu, aby sa nestratil vnútorný pokoj a robiť v každodennom živote, čo sa dá, „obetovať svoj život na tajomnom oltári jej Nepoškvrneného Srdca“, „aby ste dnes ospevovali slávu Otca, milosrdenstvo Syna a lásku Ducha Svätého.“ (2. februára 1981).

Skrátka, rozhodol som sa zobrať Pannu Máriu za slovo vo všetkom, čo hovorila, pretože som v nej našiel túto životnú rovnováhu medzi prorockou pravdou a pastoračnou láskou.

Rok 1996, prvé medzinárodné stretnutie v San Marino

Musím však uznať, že v tom čase som ešte málo poznal modrú knihu a nechápal som, že to podstatné bolo prehlbovať spiritualitu zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, kráčať v malosti a v tomto „obetovaní sa na jej tajomnom oltári.“ Namiesto toho som bol zvedavý vedieť, ako sa to stane, ako sa celá táto záležitosť konca čias uskutoční. Zúčastnil som sa duchovných cvičení v San Marino v roku 1996 (aj tam to bol veľký zážitok živej Cirkvi, ktorá sa modlí ruženec, porov. 27. jún 1996) a bol som spokojný na tejto úrovni, pretože práve v tom roku mal don Stefano dve meditácie na túto tému: (citujem spamäti) konečná porážka satana, alebo po nových Turícach príde niečo ako „súd v malom“, ale len všeobecne, konečné víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie príde s víťazstvom Ježiša v Eucharistii, zároveň s jeho návratom v sláve a tak konečne príde významná udalosť uskutočnenia troch prosieb v modlitbe Otče náš: Božie meno bude naplno posvätené, Kristovo kráľovstvo naplno  zrealizované a Božia vôľa bude úplne uskutočnená ako v nebi, tak i na zemi.

Ale potom som pochopil, že toto nebol základný bod, kvôli ktorému ma Panna Mária povolala do zástupu svojich apoštolov, totiž „apoštolov posledných čias“, o ktorých prorokoval Ľudovít z Montfortu. Don Stefano povedal: „Montfort urobil akoby našu fotografiu!“ Avšak pre mňa, tak ako pre všetkých, je problémom to, aby som sa jej zveril ako dieťa a aby ona bola naozaj mojou mamou. Rásť v intímnom živote s Máriou, mojou mamou až tak, že ju nechám nanovo žiť vo mne. Pre môj osobný príbeh, povedal by som, to bola trochu ťažká vec na pochopenie ešte počas mnohých ďalších rokov.

V týchto posledných rokoch, keď ma Panna Mária vybrala pre toto úžasné poslanie a pomáhať jej šíriť večeradlá po celom svete, bolo pre mňa rozhodujúce napríklad posolstvo z 19. novembra 1974 (čo je deň mojich narodenín...):

„Nepozoruješ teraz, ako úplne v tebe žijem a konám? Je to vec, ktorú je vám trochu ťažké pochopiť, moje deti, ale je to skutočnosť. V kňazovi, ktorý sa zasvätil môjmu Nepoškvrnenému Srdcu, ja žijem, pôsobím, trpím, modlím sa i konám“ (19. novembra 1974).

Rok 2001, prvé „stretnutie“ s donom Nazarenom

Ale ešte predtým musím tiež priznať aj to, čo bolo nazvané „veľká skúška roku 2000“ – nazvime to tak: don Stefano a národní responsabile spolu s ním opakovali Máriino proroctvo o jej víťazstve, ktoré malo prísť „vo veľkom jubileu roku 2000“ ... (je opísané 5. decembra 1994). Víťazstvo, ku ktorému v roku 2000 nedošlo, aspoň nie tak, ako sa myslelo, so všetkými týmito eschatologickými udalosťami, ktoré som práve opísal. Bolo potrebné zladiť pororoctvo s opatrnosťou, o ktorej hovorí sama Panna Mária na konci posolstva 21. januára 1984: „nezdržujte sa s predpoveďami, ktoré vám dávam s úmyslom, aby ste lepšie porozumeli časom, v ktorých žijete... pamätajte, že silou vašej modlitby a vášho odprosujúceho pokánia môže byť všetko zmenené v každom okamihu. Nepovedzte potom: „Čo si nám predpovedala, sa nestalo“, ale spolu so mnou sa poďakujte nebeskému Otcovi...“

Rozmýšľal som, že opustím Hnutie, pretože táto malá (tajomná) rozvážnosť dona Stefana sa mi zdala osudná pre dôveryhodnosť celého posolstva. Avšak, neviem prečo, som chcel predtým, ako ho úplne opustím, urobiť poslednú skúšku a zúčastniť sa duchovných cvičení v Collevalenze v roku 2001. Nebol som presvedčený vysvetľovaniami dona Stefana, ktorý, podivne, necitoval vtedy túto vetu Panny Márie z januára roku 1984. Avšak stalo sa, že 11. februára v tom istom roku 2001 bol spáchaný atentát na dona Nazarena, ktorý z neho urobil mučeníka. A o tomto sa hovorilo každý večer počas fraternity. O. Nazareno bol veľmi poslušný a verný učeník a priateľ dona Stefana.

Keď som sa vrátil domov, pýtal som sa Panny Márie na znamenie, čo robiť s týmto jej hnutím – pokračovať alebo nie? – otvoril som si modrú knihu – a prišiel som na posolstvo z Jaurù, miesta, kde tento mučeník pôsobil a o ktorom Panna Mária povedala, že sem už jej víťazstvo prišlo, hlavne vďaka víťazstvu eucharistického Ježiša (2. februára 1990), pretože sa každý deň robí (a robí sa dodnes) farské večeradlo spolu s eucharistickou adoráciou.

„Ježiš tak môže uskutočniť víťazstvo svojej milosrdnej lásky príchodom svojho eucharistického kráľovstva medzi vás.“ (2. februára 1990).

Otvoriť „náhodou“ toto posolstvo z Jaurù a s týmto posolstvom (uskutočnené víťazstvo) bolo pre mňa veľmi silným znamením, ako úder do hlavy, či lepšie, do srdca: vtedy som pochopil, že nejde o dátum roku 2000 alebo neskôr, ale nechať prísť toto víťazstvo Panny Márie do našich životov, vykonávaním normálnej kňazskej služby, tak ako to robil don Nazareno, evanjelizátor celkom zameraný na Ježiša v Eucharistii a to s vernosťou až po mučeníctvo, ak sa tak má stať. Pochopil som, že don Stefano, napriek zdaniu, že hovorí falošné proroctvá, nebol falošným prorokom, ale opravdivým prorokom, pretože či je prorok dobrý alebo zlý, sa dá poznať tak ako podľa stromu: nepoznáva sa natoľko podľa listov, čiže slov, ale podľa ovocia: ak je niekto opravdivý učeník, verný a poslušný donovi Stefanovi, kňaz, ktorý je na svojom mieste kňaza, jednoduchý, ale verný až po mučeníctvo, toto je dobré ovocie (o. Nazareno) opravdivého proroka (dona Stefana). Stačí byť poslušný a verný donovi Stefanovi a ide sa ďalej! Nechajme tak prehnanú zvedavosť o eschatologické udalosti pre toto „konečné“ víťazstvo...

Avšak na druhý deň, pretože som si nebol týmto všetkým istý, znova som otvoril modrú knihu a čítal som: „vaše pochybnosti zarmucujú moje Nepoškvrnené srdce... už nikdy viac nepochybujte!“ (porov. 4. december 1976).

Tentoraz bol zásah rozhodujúci! Panna Mária robí naozaj svojou knihou jasné znamenia! Už nikdy viac nebudem pochybovať o Mariánskom kňazskom hnutí poznačenom krvou mučeníka dona Nazarena Lanciottiho! Potreboval som pečať mučeníckej krvi, aby som definitívne uveril.

Rok 2020, vytrvať

Potom nasledoval odchod dona Stefana k Otcovi. Nato som, vďaka tomu, že som bol generálnym responsabile šesť rokov, pochopil ešte viac, nakoľko je toto Hnutie dielom Panny Márie a mal som milosť prehlbovať túto charizmu stále viac spiritualitou zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, mať Pannu Máriu „ako isté útočište a istú cestu, ktorá privedie k Bohu“ (jedny z prvých slov Našej Pani z Fatimy sestre Lucii).

Som rád, že som zverený Panne Márii a dúfam, že ma povedie ďalej, že necúvnem. Každé ráno čítam v čase meditácie jedno posolstvo z modrej knihy. Zakaždým objavím a znovu objavujem nejakú perlu. Ak mi Ona dáva túto milosť, nikdy sa neunavím čítať modrú knihu, „svetlo pre moje nohy“, jednou z tých kníh, ktorá, ako aj kniha od Ľudovíta z Montfortu a na prvom miesta Biblia, „rastú spolu s ich čitateľom“.

2. Vaším prostredníctvom

Teraz, ako podnet pre malú meditáciu, ktorú by som chcel ponúknuť po svojom svedectve, si vezmem túto vetu: „Pán zvíťazí mojím prostredníctvom, prostredníctvom svojej malej Služobnice. Ja zvíťazím vaším prostredníctvom, prostredníctvom mojich malých detí.“ (20. septembra 1996). V tej vete Mária ukazuje aj spôsob, kvôli ktorému s ňou Boh počíta, aby dokončil svoje víťazstvo, i to, ako počíta ona s nami pre to isté víťazstvo. Tak ako Pán zveruje toto víťazstvo Márii, Mária ho zveruje nám...

Ale ako je možné, že my, takí slabí, sme zatiahnutí do takého veľkého boja? Ako je možné, že my, takí neistí, sme týmto rozhodujúcim ťahom samotnej Panny Márie? „Môj rozhodujúci ťah, ktorý prinesie víťazstvo, to ste vy, najmilší synovia: potrebujem všetku vašu lásku, aby som vyrvala z rúk svojho protivníka všetky deti, ktorých sa zmocnil.“ (24. augusta 1977). Ako je možné, že Panna Mária hovorí o nás, takých zranených, bitých, malomyseľných, zmätených, že „s nami počíta“?

„Ach, toto je pre moju Cirkev hodina najväčších zmätkov! Pápež hovorí a spoľahlivo ukazuje vieru, (je tu zmienka na Verím v Boha od svätého Pavla VI., porov. tiež 15. augusta 1984 a 3. decembra 1986), je však opustený a temer nikto ho nepočúva. Dnes hovoria i falošní proroci, ktorí hlásajú evanjelium, a pritom ho zrádzajú a tých ľudia počúvajú a nasledujú ich. A vnášajú  chaos a zmätok medzi najvernejšie deti mojej Cirkvi. Kňazi mne zasvätení, vybudujte opäť s pápežom silnú obrannú líniu: Nenechávajte ho samotného; s ním budujte krajnú líniu, najzadnejší val, pre obranu môjho Syna a mojej Cirkvi. Ja som s vami a s tým sa musí počítať – a s tým začínať boj za svoje najväčšie víťazstvo.“ (16. septembra 1974).

„Prostredníctvom slabosti“

Ako to, že Boh sa môže, prostredníctvom svojej hlavnej vodkyne v boji posledných čias, oprieť o vojakov takých slabých pred takou veľkou zodpovednosťou?

Pretože Boh vždycky víťazí prostredníctvom slabosti. Meditovali sme o tom v Knihe sudcov: Jahel porazí Sisaru (obraz ženy, ktorá pošliape nepriateľovi hlavu) a Gedeon s 300 vojakmi bez meča porazí mocné vojsko Madiánčanov. Pamätáte si, koľkokrát pripomínal don Stefano túto epizódu, aby povedal, že takí sme v kvantite (je nás málo) a v kvalite (sme slabí, malí), aby oznámené víťazstvo bolo naozaj Božie prostredníctvom Márie. Avšak tiež, Máriino, prostredníctvom jej maličkých, s ktorými, ako hovoril don Stefano, nerobí „skúšku s vodou“ ako u Gedeona, ale „skúšku mliekom“! Čiže tí, ktorí si ešte vedia zobrať mlieko od mamy ako kojenci, ako dvojmesačné deti v matkinom náručí, sú pre Pannu Máriu užitoční. Tí, ktorí príliš vyrástli, ktorí si už nevedia zobrať mlieko od mamy, s nimi mama už nemôže rátať.

Žiadny meč! Stačí džbán, oheň a krik, totiž plač jej detí, čiže „infantilná“ modlitba ruženca a Mária nás môže používať pre svoje víťazstvo. Tak zvíťazí Boh prostredníctvom slabosti. Dokonca, keď to bude vyzerať na úplnú porážku: „Ale ja som teraz pohla šíkom svojich maličkých synov. Nič ma nebude môcť zastaviť, dokiaľ nedosiahnem svoje uplné víťazstvo. Tak v tej chvíli, keď sa bude zdať všetko stratené, Božia prozreteľnosť uskutoční triumf môjho Nepoškvrneného Srdca vo svete.“ (18. mája 1977).

„Boh víťazí predovšetkým vtedy, keď sa zdá, že je porazený.“ (28. novembra 1979).

Naše miesto

Avšak musíme byť „verní, ochotní a poslušní“ (22. augusta 1976).

Miesto, ktoré nám Panna Mária zverila, je „jedinečné a nenahraditeľné“: „Aby sa môj plán splnil, musím počítať s odpoveďou od každého z vás. Nech je vaša odpoveď veľkodušná, vytrvalá a bez výhrad.“ (29. júla 1979).

Aká odpoveď? Aké miesto? „Modliť sa, trpieť, obetovať, mlčať“ (24. marca 1978). Poznáme tento zoznam činov, ktoré treba urobiť, je to naše „jedinečné a nenahraditeľné“ miesto. Mária to hovorí na Veľký piatok a upresňuje: „Jeho a vašou krvou bude Cirkev očistená, jeho a vašou krvou bude obnovený celý svet.“ (24. marca 1978).

Potom nám Panna Mária vysvetľuje trochu viac, v čom spočíva toto miesto: „V chráme môjho Nepoškvrneného Srdca vás robím disponovanými pre vaše kňazské obetovanie. Od všetkých žiadam duchovné obetovanie sa. To sa uskutočňuje, keď prijímate s láskou každú okolnosť vášho života ako uskutočnenie vôle nebeského Otca. Plňte vždy a v každom okamihu len Božiu vôľu. Vtedy bude mať Otec vo vás zaľúbenie, keď spôsobíte radosť Synovi, že bude môcť vo vás uskutočňovať len Otcovu vôľu. Existuje aj fyzické obetovanie sa, na ktoré vás nežne pripravujem ako matka, ktorá svoje Nepoškvrnené Srdce, kde vás všetkých uzatvára, pretvára na oltár, na ktorom budete obetovaní za spásu sveta.“ (21. novembra 1991). Byť na svojom mieste znamená plniť Otcovu vôľu na oltári Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.

Na „tajomnom oltári“

Čo je Otcova vôľa, nám pripomína v niekoľkých slovách svätý Cyprián z Kartága: „Je to pokora v správaní, pevnosť vo viere ... absolútne nič neuprednostňovať pred Kristom, pretože ani on nič neuprednostnil pred nami, byť neoddeliteľne zjednotení s jeho láskou, odvážne a pevne sa zdržiavať pri jeho kríži, prejavovať stálosť vo vyznávaní viery, keď treba bojovať pre jeho meno a pre jeho česť, ukazovať pri týraní túto dôveru, ktorá podporuje náš boj a pri smrti, ktorá nám získa korunu.“

Čiže Otcova vôľa až po „Dokonané je“. Až po dar života z lásky ako Ježiš na kríži. Ale pozor! Na „tajomnom oltári“ Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Hľa, tu je špecifikum, ktoré nám umožňuje napriek našej slabosti a v našej malosti ísť touto cestou v ústrety krížu.

Obetovanie

Panna Mária nám o tejto téme hovorí v modrej knihe aspoň stokrát. Je jasné, že prvé miesto a prameň našej kňazskej obety je svätá omša, pri ktorej sa zjednocujeme s Ježišovou obetou. Pripomeňme si slová, ktoré sme počuli v deň našej kňazskej vysviacky: „Prijmi obety svätého ľudu pre eucharistickú obetu. Uvedomuj si to, čo budeš robiť, napodobňuj to, čo sláviš, prispôsob svoj život tajomstvu Kristovho kríža.“

Pripomínam tiež modlitbu, ktorú sa osobne modlíme (prvá podľa vlastného výberu): „Pane Ježišu Kriste, syn živého Boha, ktorý si z Otcovej vôle a dielom Ducha Svätého dal svetu svojou smrťou život, pre sväté tajomstvo tvojho Tela a tvojej Krvi osloboď ma od každej viny a od každého zla. Daj, aby som bol vždy verný tvoju zákonu a aby som sa od teba nikdy neodlúčil.“

„Zomierajúc si dal život...“ a my, jeho kňazi, budeme chcieť žiť toto „umieranie“ pre Ježiša? Čo sa napokon žiada v evanjeliu od každého Kristovho učeníka? Musíme sa stále znova sústreďovať na zmysel nášho kňazstva ako „zomierať“ pre Krista, s Kristom a v Kristovi.

„Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu (na oltári Nepoškvrneného Srdca Panny Márie). A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania (oddeľte sa od vášho pohľadu na veci, aby ste prilipli k Máriinmu pohľadu), aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rim 12, 1-2).

„Preto keď prichádza na svet (v lone Panny Márie, čiže už na oltári jej Nepoškvrneného Srdca), Kristus hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne –, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ (Hebr 10, 5-7).

„Musíte sa modliť a trpieť tak, aby ste povedali s vaším bratom Ježišom na mojom Nepoškvrnenom Srdci: ,Otče, len tvoja vôľa nech sa stane. Obety ani dary si neprijal, ale dal si mi telo. Bože, ja prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“ (1. marca 1980).

Radosť z obety

Potom nám hovorí, že ak je Mária s nami, táto obeta sa stane, tak isto ako aj pre Ježiša, dokonca radosťou z obety: „Keď vstúpite do záhrady môjho Nepoškvrneného Srdca, budete vždy viac cítiť, čo okúsil Ježiš tým najdokonalejším spôsobom – radosť sebaobetovania z lásky a pre záchranu všetkých.“ (27. marca 1986, zelený štvrtok).

Tu sa znova príde k svätému Pavlovi, ktorý hovoril, že svoju radosť našiel v tejto obete z lásky k Cirkvi (porov. Kol 1, 24).

To žiadala Panna Mária dona Stefana osobne zvlášť pre svojich bratov kňazov: „Miluj svojich bratov kňazov, zvlášť tých najslabších, najkrehkejších, tých, ktorí klesajú, ktorí sú uväznení v putách vášní, najmä pýchy a nečistoty. Denne sa za nich obetuj v tichu a v skrytosti, v pokore a poddajnosti. Staň sa tvárnou a miernou obetou, ktorú položím na oltár pre dobro a spásu všetkých kňazov“ (22. marca 1988).

Ak Panna Mária ukazuje túto cestu aj nám, alebo nejakú podobnú cestu, prosme ju o milosť, aby sme necúvali. Naše miesto je jedinečné a nenahraditeľné. „Útočište“ je isté, cesta je istá, oltár je Matkin, víťazstvo je isté. „V záhrade jej Nepoškvrneného Srdca“ nájdeme radosti, ktoré sú neznáme tomuto svetu. Nedezertujme z nášho miesta. Nechcime, aby sa to dialo bez nás, keď nám Prozreteľnosť dala špeciálne toto miesto (ako povedal Mardochej Ester, porov. Est 4, 14)!

Antikrist

Bez toho, aby som bol prorokom, iba preto, že uvažujem a modlím sa a meditujem hlavne niektoré posolstvá z modrej knihy, poviem vám, ako vidím pre nás prejavy „consumatum est“ alebo o utrpení rozhodujúceho boja na konci čias, ktoré prežívame už roky. Skrátka: Kristus proti Antikristovi... kde je Kristus? V Eucharistii. Takže ohnisko je tam. Boj je tam, utrpenie až po mučeníctvo je tam, víťazstvom je naša viera. Rozhodujúce kritérium je dané v posolstve z 31. decembra 1992, bod 4.: protestantizácia svätej omše, pochybné oddelenie od obetného charakteru omše (naznačené aj v Ecclesia de Eucaristia 10), kvôli falošnému ekumenizmu.

V tomto bode chcem zakončiť len dvoma úvahami.

· Prvá je prevzatá z Evangelium vitae (svätý Ján Pavol II., 1995, § 17) „20. storočie sa zapíše do dejín ako epocha masových útokov na život, ako nekončiaca sa séria vojen a neustály masaker nevinných ľudských bytostí. Falošní proroci a nepraví učitelia zaznamenali v tomto storočí najväčšie úspechy.“ Nachádzame tu tak trochu opis toho, čo povedal na kázni vo Fatime 13. mája 2000 pri blahorečení Hyacinty a Františka, už svätých od roku 2017, pre nás známej, pretože ju don Stefano často spomínal, kde komentoval Zjavenie 12, čiže Ženu odetú slnkom v boji proti veľkému červenému drakovi. Pápež zhrnul opis 20. storočia takto: „Fatimské posolstvo je volanie k obráteniu, apel na ľudstvo, aby nebolo v ʹzahrávaní si drakaʹ.“

Toto ʹzahrávanie si s drakomʹ smeruje k tomu, aby vzbudil prvotriedneho „falošného proroka“ (Zjv 13, 11), totiž Antikrista s výzorom baránka (porov. Mt 7, 15), ale so všetkou mocou draka:

„Lucifer sa v poslednej hodine zjaví v celej temnej moci Antikrista.“ (29. septembra 1994).

„Vám patrí v týchto ťažkých rokoch úloha zostať vernými Kristovi a jeho Cirkvi a znášať nepriateľstvá, zápasy a prenasledovanie. Ste drahocennou časťou malého stáda, ktoré má za úlohu bojovať a nakoniec poraziť mocnú silu Antikrista.“ (17. júna 1989).

· Napokon si myslím, že človek, korý mal najviac prenikavú intuíciu o tejto osobe, je kardinál Giacomo Biffi (1928-2015), keď objavil podstatu „prorockého napomenutia od Solovjeva“, ako hovorí i píše vo svojej knihe (sú o tom aj videá): Pinocchio, Peppone, Antikrist a iné odchýlenia (Cantarelli, 2005, s. 109-139). V podstate tejto témy pokračuje v „Le cose di lassù, Esercizi spirituali con Benedetto XVI.“ (Cantarelli, 2007, s. 79-90). Zaiste, nemožno dôjsť k záveru príliš rýchlo, k nejakej desivej identifikácii, ale viac sa modliť, pričom však treba pamätať aj na túto tému.

Kiež nám Panna Mária pomôže vytrvať na „našom mieste“ až do konca!

Don Laurent Larrock, 2020

Preklad: Sr. Margita Baroková