Prítomnosť Panny Márie v Cirkvi
Duch Panny Márie v nás
V tejto prednáške použijem piatu meditáciu dona Stefana Gobbiho zo dňa 25. júna 1999. (Občas som pridal zátvorky na lepšie pochopenie. Robím aj svoje komentáre.) Témou meditácie je: „Keby bola dnes Panna Mária prítomná medzi nami tak, ako bola vo večeradle uprostred prvotnej Cirkvi, čo by robila? – Milovala by. My, ktorí sme jej zasvätení a ňou formovaní, musíme byť touto materskou prítomnosťou Panny Márie v dnešnej Cirkvi.“
Don Stefano sa vrátil k základným princípom Mariánskeho kňazského hnutia, aby sme boli takí, akých nás chce mať Panna Mária. O chápaní hodnoty modrej knihy povedal, že azda ani on sám nepochopil nekonečnú hodnotu tejto knihy! Pomáha nám vnímať, ako Panna Mária buduje víťazstvo svojho Nepoškvrneného Srdca naším prostredníctvom v čase, keď sa satan prezentuje ako víťaz ľudstva, ktoré sa vrátilo k pohanstvu, i víťaz v Cirkvi, ktorá je tak veľmi zranená.
Panna Mária zhromažďuje svoje maličké deti, chce, aby sa zasväcovali jej Nepoškvrnenému Srdcu, pretože v nich chce znova žiť a tak vytvárať malý zvyšok, víťazný zástup v posledných časoch. S týmto zástupom, slabou časťou Panny Márie, jej pätou, ktorou sme my, Ona pošliape hadovu hlavu.
Opravdivo prežívať zasvätenie jej Nepoškvrnenému Srdcu „je maximálne jednoduchá vec: týmto úkonom ju prijímame ako Mamu do svojho života a zverujeme sa jej ako deti.
Je to tajomstvo, ktoré premieňa všetko! Zdá sa, že je to Archimedov „oporný bod“: „dajte mi oporný bod s pákou a ja pozdvihnem svet.“ Hľa, oporný bod: Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, do ktorého vchádzame svojím zasvätením a Ona pozdvihne svet! Prinesie víťazstvo svojho Nepoškvrneného Srdca do sveta! (My sme jej páka!) Prečo? Lebo sa jej zasväcujeme, Ona nám dáva svojho ducha; duch Panny Márie je v nás! To prináša podobnosť Panny Márie do nášho života.
(Cez zasvätenie môže Ona pôsobiť v našom živote, až kým nás urobí Jej podobnými). Je to evidentné. Toto nám Panna Mária opakuje.
Zázraky Panny Márie v nás
Don Stefano hovoril aj o zázrakoch, ktoré koná Panna Mária v nás:
„Najväčšie zázraky konám na púšti, v ktorej sa nachádzam (je to naše kňazské srdce). Konám ich v tichu, skrytosti, aby som premenila dušu a život tých mojich detí, ktoré sa mi úplne zverili.“
Dôsledkom toho je, že nemusíme behať za vizionármi: „Toto svoje pôsobenie chcem dnes vykonávať prostredníctvom vás, moji milovaní synovia.“ (13. júla 1980).
Účinok prežívaného zasvätenia je teda „zjavenie Panny Márie, jej Srdca, v našom živote.“ Montfort predvídal tieto časy, keď sa mala Panna Mária zjavovať, a to prostredníctvom svojich maličkých detí, ak naozaj prežívajú svoje zasvätenie sa Jej.
Zaiste, Ona dala svoje znamenia prostredníctvom autentických zjavení... Ale my sami sa stávame jej zjavením! A napokon, chce nás stále vidieť rozvážnych!
Don Stefano povedal: „Prosím vás na kolenách, bratia kňazi, buďte rozvážni! Buďte vyrovnaní! Lebo dnes je tu záplava (vizionárov)... Nesmiete za nimi behať: je to nebezpečenstvo! Je to nástraha! V istom zmysle sa deje to, čo povedal Ježiš: v posledných časoch sa bude hovoriť: Kristus je tu, Kristus je tam: nebehajte za nimi! (porov. Mt 24, 23). Panna Mária sa zjavuje tu, zjavuje sa tam: nebehajte tam!
Buďte rozvážni! Buďte vyrovnaní! Lebo toto môže byť jeden z najhorších diablových úskokov, ktoré používa, aby nás oddialil od tohto jednoduchého vzťahu s Pannou Máriou, ktorá súhlasí s tým, aby žila v našom živote A VŠETKÝM SA ZJAVOVALA NAŠÍM PROSTREDNÍCTVOM! NAŠÍM! Zázraky hľadajte vo svojom vnútri.“
(Čiže váš život bude postupne premenený vďaka tejto životnej dôvernosti s Pannou Máriou, každodenným a pokojným počúvaním jej slova v modrej knihe, ktorá premieňa naše srdce a postupne ho robí podobnejším Ježišovmu Srdcu: hľa, veľký zázrak!)
Don Stefano povedal: „Veľké znamenia hľadajte vo vašom srdci, vo vašom živote: Tam pôsobí Panna Mária: v púšti nášho života: jej najväčšie zázraky sú na púšti, kde sa nachádza, na púšti nášho života.“
„Chcem žiť vo vás, zjavovať sa všetkým vaším prostredníctvom.“
Teda nie je potrebné, aby sme išli a ukazovali sa (oficiálne, kanonicky); nie je potrebné, aby sme išli a žiadali schválenia – a či nás zaujíma schválenie? Panna Mária nedala vzniknúť Hnutiu, lebo chce dostať právnické schválenie, nie. Ale pretože chce žiť v nás - zjavovať sa všetkým naším prostredníctvom.
„Chcem milovať vaším srdcom, pozerať vašimi očami...“
Skúsme na to myslieť: „Chcem milovať vaším srdcom“, a ona je mama.
„Chcem pozerať vašimi očami...“ Skúšame pozerať očami Panny Márie? Skúsme to!
„Chcem potešovať a povzbudzovať vašimi ústami...“
Hľa prečo všetci nešťastníci, ktorí majú nejaký fyzický alebo morálny kríž, behajú za vizionármi...
„Chcem pomáhať vašimi rukami, kráčať vašimi nohami, sledovať vaše krvácajúce šľapaje a trpieť vaším ukrižovaným telom.“
Hľa, ako chce Panna Mária, Matka milosrdenstva naším prostredníctvom, žijúc v nás, vyžarovať svoje materské milosrdenstvo, ktorým je sama Ježišova milosrdná láska! Ktorá prechádza cez nežnosť jej materinského Srdca.
Oslovila ma veta od Matky Speranzy, ktorú som čítal pri vchode (do pútnického domu Milosrdnej lásky v Collevalenze): „aj ten najzatvrdlivejší hriešnik je objektom Božej nežnosti.“
„Buďte vy sami, vo mne, so mnou, útočišťom hriešnikov, chudobných, chorých, zúfalých, malých, opustených. Som s vami na všetkých cestách sveta.“ (3. septembra 1983).
A naozaj, reálne je s nami. Prichádzate sem z každej časti sveta. „Svojím materským milosrdenstvom pomáham všetkým svojim deťom, ktoré sa nachádzajú v najväčších biedach.“
Opakujem, ako aj viete, že duch (nášho zasvätenia) je tu. Ak máme urobiť nejaký kvalitatívny skok, tak práve tu ho máme urobiť. Ak máme robiť revíziu života, aby sme videli, kde sme, a akých nás chce naša Mama, tu je naše spytovanie svedomia!
„S materinským milosrdenstvom pomáham všetkým svojim deťom, ktoré to najviac potrebujú: zachraňujem toho, kto sa stratil, uzdravujem toho, kto ochorel, teším zarmúteného, dodávam odvahu sklesnutému, dvíham toho, kto padol, nachádzam strateného.“
Materská prítomnosť v Cirkvi
(Panna Mária je naším prostredníctvom) Božím milosrdenstvom pre toto ľudstvo... V istej časti modrej knihy (18. apríla 1974) hovorí: „ako vyprahnutá zem túžobne čaká na kvapku rosy, tak moja Cirkev už tak dlho čaká na toto moje dielo“.
Don Stefano povedal: „Bratia kňazi! Ak chce Panna Mária znovu žiť (v nás), tak preto, aby bola čistým milosrdenstvom, ako je Mama milosrdenstvom pre toto ľudstvo. (Myslíte si, že chce ešte niečo viac než) byť milosrdenstvom naším prostredníctvom pre Cirkev? Jej Cirkev, ktorej je mamou! A trpí v týchto krvavých bolestných hodinách svojho očisťovania.
A čo by robila Mária, keby bola dnes prítomná tu v Cirkvi, vedľa pápeža, vedľa biskupov, popri všetkých kňazoch tak, ako bola vo večeradle v Jeruzaleme? Čo by robila Mária? Milosrdne by milovala! Hľa prečo chce, aby sa predovšetkým kňazi stali nástrojmi Božieho milosrdenstva a jeho materskej nežnosti voči Cirkvi.
Pretože, keby sa nachádzala dnes tu, v Cirkvi... hľa, ako by ju našla: (Don Stefano rozobral potom tri rany Cirkvi: omyl, nejednotu a nedisciplínu). „Bludy sa vyučujú a šíria sa dvojzmyselnými formuláciami nového výkladu pravdy ako akejsi kultúry“ (26. augusta 1983). A je to pravda... Choďte teraz do všetkých katolíckych univerzít, aj pápežských, choďte... mohol by som povedať to, čo som počul od seminaristov, ktorí chodia na Gregoriánsku univerzitu v Ríme a aj na iné univerzity: „vyučuje sa omyl a šíri sa cez dvojzmyselné výklady nových kultúrnych interpretácií pravdy...“ Veľa sa hovorí o kultúre... zaiste, kultúra má svoju hodnotu. Škoda, že Ježiš nehovoril nikdy o kultúre, málo sa zaujímal o kultúru, on sa zaujímal o duše, aby ich spasil, prostredníctvom jednoduchej, priezračnej pravdy svojho evanjelia.
„Šíri sa duch sveta, ktorý sa ujíma svojím neblahým vplyvom a vedie duše k tomu, aby sa oddávali hriechu, ospravedlňovali ho a žili v ňom.“ (26. augusta 1983).
Stráca sa spoveď, stráca sa zmysel pre hriech...
„Nedostatok viery sa rozširuje a na mnohých miestach kultu sa odstraňujú obrazy svätých a dokonca aj vašej nebeskej Mamy.“ To povedala 26. augusta 1983: v tých časoch sa tak robilo...
„Odpad od viery sa rozšíril vo všetkých cirkevných oblastiach. Cirkev zradili dokonca niektorí biskupi, mnohí kňazi, veľmi mnohí veriaci a môj odporca ju zraňuje.“
Bratia kňazi a drahí bratia biskupi, súhlasíte s tým, čo je tu napísané? Čo máme teda robiť my z Hnutia v tejto situácii? Hnutie musí robiť to, čo robí Mama! Milovať, trpieť, pomáhať, nikdy nekritizovať! Nikdy nekritizovať! Voči tak bolestnej situácii Hnutie nebolo nikdy povolané a tiež ani my, kňazi Hnutia, reagovať kritikou, tým menej súdením.
Dajte si dobrý pozor... prirodzene, často sa hovorí o omyloch. Ak mi hovoríte o omyloch, ktoré učí nejaký profesor, nemôžete (je to ťažké) oddeliť omyl od osoby... je to ťažké... avšak nikdy nesúďte, nikdy neodsudzujte osobu, odsúďte len omyl. Nie osobu, lebo je to jediný Boh, ktorý súdi človeka.
Bez lásky sa nič neočistí
Dovolím si pridať moju myšlienku: to isté platí pre súčasného pápeža a Cirkev.
Tvárou v tvár situácii, ktorá sa v priebehu 20 rokov ešte zhoršila, „čo máme robiť my, členovia Hnutia?“ Odpoveď je rovnaká, akú dal don Stefano: „musíme robiť to, čo robí Mama, Matka Cirkvi: milovať, trpieť, pomáhať, nikdy kritizovať!“ „Odsudzovať omyl, ale nie osobu.“ Zaiste, je ťažké rozlišovať omyl od osoby... ale nikdy neodsudzovať osobu, lebo jediný, kto súdi človeka, je Boh.
Milovať stále, lebo Boh je láska a „aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5, 45-48).
Pokračujem v príhovore dona Stefana: „(Vezmime si príklad) chudáka, ktorý je chorý: keď my sme prítomnosťou Matky, ktorá najviac miluje, tak sa budem modliť, viac milovať a trpieť pre neho, krásne duše!“
Dnes mnohí kritizujú Cirkev, ale my nesmieme nikdy kritizovať. Pomoc, ktorú musíme dať Cirkvi, je materinská láska a detinská, milosrdná láska.
Posolstvo z 9. novembra 1975: „Spôsobím, že budete Cirkev veľmi milovať.“ Hľa, dnes treba viac milovať Cirkev. Potrebuje, aby sme ju viac milovali, lebo je milovaná stále menej. Aj od svojich detí! Matka Cirkev je milovaná stále menej. Dnes prechádza Cirkev chvíľami veľkých utrpení, lebo je od svojich detí milovaná stále menej. Mnohí ju chcú obnoviť a očistiť len kritikou, násilnými útokmi na jej inštitúciu. Nič sa neobnoví a neočistí bez lásky.
Pridám ešte svoj komentár: nie je možné žiadať „očistenie“ nášho pápeža Františka bez lásky k jeho osobe. Radšej dobre rozlišovať úkonom viery založenej na evanjeliu to, čo je z inštitúcie, charizmu Petra, Kristovho nástupcu na zemi od toho, čo sa nám nepáči na jeho osobe: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16, 18). „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,31-32).
Poza jeho osobu musíme robiť úkon viery v evanjelium: „Ty si Peter“. Sme viac zodpovední za Cirkev ako on? Robme úkon viery v evanjelium: „František, Ty si Peter.“ Sme uvádzaní do tej istej logiky: chce to úkon viery. Odsúdiť omyl alebo to, čo privádza do zmätku, to áno, ale nie osobu a ešte menej ustanovizeň: milovať ju, trpieť, trpieť ako materinská a milosrdná prítomnosť Panny Márie v súčasnej Cirkvi. „Iste, je ťažké“, hovoril don Stefano, „oddeliť omyl od osoby... avšak nikdy neodsúdiť osobu, lebo je to jedine Boh, ktorý súdi človeka“.
Dobrí samaritáni Cirkvi
Pokračujem slovami dona Stefana: „Láska sa musí konkretizovať do vernej a vrúcnej prítomnosti, aby sa zdieľala bolesť Cirkvi, lebo je, bratia kňazi, opustená od mnohých, aj od tých, ktorí sú jej pastiermi! Aká rana!
Keď som bol v diecéze Porto Velho (v Brazílii), počul som, že arcibiskup opustil všetko, aby išiel za nejakou ženou...
Akú ranu zakúsila Cirkev v Bazilei (Švajčiarsko): biskup, ktorý rok potom, ako sa stal biskupom, opustil kňazstvo i biskupstvo, pretože mal vzťah (manželský), mal syna a povedal: „ja chcem byť verný svojmu otcovstvu“. Sú to malé príklady, ktoré vám hovoria, aká je súčasná Cirkev opustená, zradená...
Zaiste, sú mnohí, ktorí sú verní. Ale aj zrady niekoľkých ťažia srdce Cirkvi, zaťažujú Matkino srdce. „Tak nachádzam aj teraz Cirkev, tajomné telo Ježiša ukrižovaného. Aj ona vystupuje na Kalváriu a nesie ťažký kríž. Aj ona pozná hodiny toľkej opustenosti a zrady; aj jej telo je rozdrásané bičom hriechu, ktorý ju zraňuje a svätokrádeží, ktoré jej spôsobujú hlboké rany…
Takto nachádzam dnes svoju dcéru. Stojím pri nej blízko v bolestnej hodine jej Veľkého piatku. Spolu s Jánom, ktorý žije vo všetkých mojich milovaných synoch, ktorí sú zasvätení môjmu Nepoškvrnenému Srdcu, chcem jej pomôcť v smrteľnej agónii“ (9. apríla 1982, Veľký piatok).
Hľa, milosrdná Láska! Kiež sa dnes my všetci staneme nástrojmi Božieho milosrdenstva, „dobrí samaritáni“ pre Cirkev, našu Matku, trpiacu v týchto našich dňoch. „Bozkávajme jej prerazené ruky; pokrývajme láskou jej obnažené telo, nalievajme balzam na jej nespočetné rany; zahaľujme krvavé okamihy jej bičovania modlitbou a nádejou v krvavých chvíľach jej ukrižovania.“ My musíme byť touto milosrdnou prítomnosťou Panny Márie v súčasnej Cirkvi. Musíme urobiť tento kvalitatívny skok.
Nech nás nezaujímajú tak veľmi sekundárne veci...
Pochopte, že voči takej veľkej úlohe, takej krásnej a materskej úlohe, ktorú nám zveruje naša Mama, celý zostatok stráca na dôležitosti: musíme vstúpiť a prežívať srdce tejto našej spirituality. Panna Mária chce vylievať balzam na všetky rany Cirkvi naším prostredníctvom, a my musíme byť jej ľúbezným balzamom, lahodným a materským, aby Cirkev cítila naším prostredníctvom Matkino pohladenie.
Ďalej don Stefano rozvíja tému, ako Cirkev, preniknutá omylmi, rozdeleniami, nedisciplínou, veľmi potrebuje našu milosrdnú lásku, milosrdnú a materskú prítomnosť Panny Márie v súčasnej Cirkvi, ako jeden z výsledkov nášho zasvätenia – nechať Pannu Máriu, aby Ona robila svoje najväčšie zázraky v tomto čase, nie v tých vizionároch, ktorí sú tu a tam, ale v našom vlastnom živote.
Hľa, bratia kňazi, chcel som vám citovať dona Stefana, aby sme si dnes pomáhali prežívať našu úlohu byť apoštolmi posledných čias.
Jedine sila vašej kňazskej lásky
Zakončím citovaním posolstva zo 4. júla 1986: „Prišli ste sem a ja som videla vaše srdcia, jedno po druhom; sú vysilené toľkou suchopárnosťou, uzavreté do seba a zatvrdnuté skúškami, ktoré prežívate. Ako Matka som sa teraz priblížila každému z vás; vzala som vaše srdcia do svojich rúk, vložila som ich do žiarivého plameňa svojho Nepoškvrneného Srdca a ponorila do hĺbky Božského Srdca Ježišovho.
Pozrite sa na to Srdce – bolo pre vás prebodnuté.
VSTÚPTE DO RANY JEŽIŠOVHO SRDCA A NECHAJTE SA KAŽDÝ DEŇ PRETVÁRAŤ HORIACIM PLAMEŇOM JEHO BOŽSKEJ LÁSKY.
Toto Srdce je ako more nekonečnej lásky a zbiera každú ľudskú slabosť, spaľuje každý hriech, pozýva ku stále väčšej láske. Lebo láska musí byť opätovaná a každý dar volá po odpovedi. TU VO VNÚTRI SA VAŠE SRDCIA PRETVÁRAJÚ PLAMEŇOM HORIACEJ LÁSKY ako zlato v šmelcovacej peci. A potom sa stávate stále tvárnejšími, pokornejšími, citlivejšími, milosrdnejšími, lepšími, menšími a čistejšími. Hľa, formujem vás v bezhraničnom mori tejto božskej lásky a rodí sa vaše nové srdce a nový duch. TAK MÔŽETE BYŤ SVEDKAMI LÁSKY, túto lásku všade roznášať a sami sa stávate duchom radosti a útechy.
Ešte ste nepochopili, že tieto roky sú rokmi bolestnej očisty, ktoré teraz vrcholia v najkrvavejšom závere? Prečo sa ešte pýtate? Toto sú moje roky. Tu je dôvod, prečo som vás tu chcela mať ešte raz a prečo som počas týchto duchovných cvičení, ktoré sa stali trvalým večeradlom, každému z vás darovala mimoriadne milosti...
Bolo tu pravé večeradlo, ako bolo to v Jeruzaleme. Tu ste, moji apoštoli, spojení so mnou v modlitbách, lebo predo dvermi sú už nové Turíce. Sem som vás voviedla, aby ste pochopili tajomstvo môjho Nepoškvrneného Srdca, a keď zostúpite z tejto hory, aby ste sa sami stali mojím znamením radosti a útechy. Nemôžete sa vrátiť takí, akí ste prišli. Zostúpte so mnou.
Pozrite na toto vyprahlé ľudstvo. Koľko mojich detí je mŕtvych, lebo boli usmrtené hriechom a nenávisťou, násilím a nečistotou – sú obeťami nerestí a drog. Sú to moje deti: zúfalé, zarmútené potrebujú pomoc. Svojou láskou prehovorte k nim a buďte pre nich mojím znamením radosti a útechy.
A potom vstúpte do srdca mojej Cirkvi. Buďte znamením radosti a útechy pre pápeža, môjho prvého najmilšieho syna, ktorý v súčasnosti veľmi trpí a je taký opustený, kritizovaný a napádaný. Buďte oporou lásky, ktorú mu chce darovať moje materské Srdce. Lebo aj on potrebuje dnes ducha radosti a útechy a ja mu ho chcem dať prostredníctvom vás, moji kňazi a milovaní synovia. Milujte pápeža, nasledujte ho, bráňte ho (ako to robí Boh)... Vstúpte do srdca mojej Cirkvi, porozumejte jej tajomstvu ako mystériu tajomného tela Kristovho, ktoré je dnes rozdelené a rozorvané a ktoré musíte znova zaceliť. Toto telo je dnes potupované a stále sa množiace hriechy ho bičujú....
Skláňajte sa spolu so mnou a bozkajte rany tejto mojej najmilšej dcéry, lebo aj vy ste jej dietkami a CIRKEV MÔŽE BYŤ OBNOVENÁ LEN SILOU VAŠEJ KŇAZSKEJ LÁSKY.“
Pochválený buď Ježiš Kristus.
Páter Laurent Larroque
Preklad: s. Margita Baroková