Zrelosť v Mariánskom kňazskom hnutí:

ŽIŤ SVÄTOSŤ PANNY MÁRIE

Don Stefano Gobbi

Valdragone – San Marino – 27. júna 1991 ráno

Pokoj nech je s Vami.

Dnes budeme hovoriť o zrelom ovocí svätosti. Je to ovocie, ktoré dozrieva z modlitby a viery. Najprv by som vám chcel prečítať niekoľko slov z dvoch posolstiev: Jedno je zo dňa Narodenia Panny Márie, 8. septembra 1990:

„Som vychádzajúcou Zorničkou, ohlasujúcou zrodenie vášho Slnka, môjho syna Ježiša, nášho Vykupiteľa a Spasiteľa. Preto ma Pán urobil nepoškvrnenou od samého začiatku môjho ľudského počatia. Chcel ma mať celú krásnu, plnú milosti a odetú svätosťou. Dnes, vo sviatok môjho narodenia, o mne rozjímate ako o vychádzajúcej Zorničke, krásnej ako mesiac, žiariacej ako slnko, hroznej ako vojsko pripravené k boju.

– Som Zornička, ktorá ohlasuje úžasnú udalosť vašej spásy a pripravuje vás všetkých na príchod Pánovho dňa.

– Som krásna ako mesiac, ktorý žiari svetlom odrazeným od Slnka, lebo moja krása je krásou Najsvätejšej Trojice, ktorá ma zahaľuje, je plnosťou Božej milosti, ktorá ma premieňa, je jeho božskou svätosťou, ktorá ma prikrýva.

– Som žiariaca ako slnko, lebo som povolaná stať sa Matkou Ježiša Krista, ktorý je večným odrazom Boha Otca. (to je krása!)

Som hrozná ako vojsko, zoradené k boju, lebo mojou úlohou, zverenou mi Pánom, je zvíťaziť nad satanom, rozdrviť hlavu starého hada, spútať ohavného červeného draka a zvrhnúť ho do ohnivej priepasti, to jest Antikrista...

Čím mocnejšou sa stáva moja prítomnosť medzi vami, tým viac sa od vás vzďaľujú temnoty zla, hriechu, nenávisti a nečistoty, lebo satan je stále viac spútavaný a ničený.“

Z posolstva z 1. januára 1990:

„A ako Matka vás chcem vziať za ruku a doviesť vás na prah tohoto desaťročia, ktoré práve v tento deň začínate. Je to veľmi dôležité desaťročie. Je to obdobie obzvlášť poznačené mocnou prítomnosťou Pána medzi vami. V poslednej desiatke rokov vášho storočia sa splnia udalosti, ktoré som vám predpovedala. Je teda nutné, aby ste sa všetci dali formovať mojím materským pôsobením.

– Formujem vaše srdcia, aby som vás priviedla k obráteniu a otvorila vás pre nové schopnosti lásky. Uzdravujem vás tak z choroby egoizmu a duchovnej suchoty.

– Formujem vaše duše, pomáham vám pestovať v nich veľký dar Božej milosti, čistoty a lásky. A ako v nebeskej záhrade, dávam vypučať kvetom všetkých čností, ktoré vám umožňujú rásť vo svätosti.“

Ďalej:

„Pozývam všetkých, aby sa zasvätili môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a zverili sa mi ako deti, aby som vás mohla viesť po ceste svätosti v radostnom praktizovaní všetkých čností: viery, nádeje, lásky, prezieravosti, statočnosti, spravodlivosti, miernosti, mlčania, pokory, čistoty a milosrdenstva....

Tak od vás vzďaľujem tieň zla, mráz hriechu, púšť nečistoty.

– Formujem vaše telá, dávam v nich žiariť svetlu Ducha, ktorý v nich prebýva ako vo svojom živom chráme. Vediem vás tak po ceste čistoty, krásy, harmónie, radosti, pokoja a spoločenstva s celým nebom.

Vediem vás tak po ceste čistoty, krásy, harmónie, radosti, pokoja a spoločenstva s celým nebom.“

Toto je ovocie Ducha, pretože Ona nám získava Ducha Svätého, ktorý ju napĺňa, celú ju posväcuje, pretože chce urobiť aj z nás svoje malé deti jej zasvätené, sväté, oblečené do jej vlastnej svätosti.

Ak pozeráme na svätosť Panny Márie, zdá sa mi, že ju charakterizujú štyri prvky.

Prvý: Je to svätosť celkom skrytá. Ak myslíte na všetky prednosti Panny Márie, ktoré ju tak vyvyšujú, všetky sú na duchovnej rovine. Zdanlivo je Panna Mária žena ako iné, ako ostatné. Dôsledkom toho je svätosť, ktorá sa trénuje v obyčajnom spôsobe života. Preto ide o svätosť dostupnú všetkým: Panna Mária je vzorom svätosti pre všetkých. Ak ste čítali Mulieris Dignitatem od Jána Pavla II., píše tam, že Ona je vzorom svätosti pre všetky duše: pre kňazov, rehoľníkov, zasvätených vo svete, manželov, je vzorom svätosti pre všetkých.

Druhý prvok: Svätosť Panny Márie súvisí s tým, že naplno patrí Bohu. Vlastní Boha úplným spôsobom, tak, ako ho žiadne iné stvorenie nemohlo vlastniť. Čím viac sa k Bohu približujeme, tým dokonalejší sa stávame. (Duša Panny Márie) Panna Mária je najdokonalejšia zo všetkých stvorení, ktoré existujú, okrem Najsvätejšej Trojice, viac ako anjeli, viac ako všetky anjelské hierarchie, ktoré sú vysoko, celí zo svetla, celí svätí, pretože slúžia Bohu, sú v Božej službe. Avšak nevlastnia Boha v takej miere, ako Panna Mária, a to kvôli vzťahu, ktorý je medzi Pannou Máriou a Najsvätejšou Trojicou.

Panna Mária je v srdci Najsvätejšej Trojice. Kvôli svojmu vzťahu s Otcom, ktorého je milovanou dcérou, vďaka vzťahu so Synom, ktorého je Matkou, i kvôli vzťahu s Duchom Svätým, ktorého je Nevestou. Mária je v Srdci, vo vnútri Srdca Najsvätejšej Trojice.

Dôsledkom toho, tohto úplného vlastníctva Boha je, že Mária nikdy nepoznala hriech, nikdy žiadny hriech. Bratia, nikdy!

Pochopte teda jej privilégium, že bola uchránená od dedičného hriechu. Pretože bola tak plná Boha, nikdy nepoznala hriech, preto je v nej zachovaný prirodzený odpor k hriechu. Práve tak, ako je averzia medzi tieňom a svetlom, medzi nocou a dňom, medzi diablom a svätenou vodou, aj keď v súčasnosti existujú aj dobrí diabli, ktorí sa snažia ísť v súlade so svätenou vodou, aby mohli situáciu lepšie podviesť, avšak všeobecne nieto zhody medzi diablom a svätenou vodou. Tak má Panna Mária prirodzený odpor voči hriechu.

Tretí. Je to svätosť celkom podľa vzoru Ježiša Krista. Spočíva v dokonalom nasledovaní Krista, keďže vzťah, ktorý ju spája s jej Synom, je materinský. Nikto nemôže milovať Ježiša tak, ako ho milovala jeho Matka, lebo si myslím, že ide o prirodzený vzťah, či nie? Aj na prirodzenej rovine nikto nemiluje človeka viac ako jeho matka. Súhlasíte, však? Lebo materinská láska je tiež na vrchole určitej postupnosti ľudskej lásky. Preto hľa, ako Mária miluje svojho Syna. Prichádza k tomu, že ho miluje jedinečným, neopakovateľným spôsobom, ako mama, čo je dané iba jej jedinej, pretože iba Ona je jeho Matkou.

Preto prichádza k tomu, že ako Matka miluje Srdce svojho Syna, a keď láskou dospeje do vnútra Srdca svojho Syna, tu sa uskutoční zázrak, dôjde k úžasnej, zázračnej veci. Prečo? Pretože toto Srdce jej Syna nie je iba Srdcom jej Syna, je tiež Srdce Vteleného Slova. Je to Srdce Božieho Syna, teda ako Boh má nekonečnú schopnosť byť milovaný. Teda, keď Panna Mária vstupuje do tohto Srdca ako mama, nachádza Božské Srdce, je mocne priťahovaná k tejto forme Božej lásky. Mocne priťahovaná nekonečnou schopnosťou, ktorú má toto Božské Srdce, aby bolo milované, a ona sa začína rodiť pre túto lásku. Práve tu sa uskutoční Božský zázrak, ktorý umožní, že Ona, ako Matka, sa stane Dcérou, Dcérou svojho Syna... Ako spieval Dante: „Panna a Matka, Dcéra svojho Syna“, áno, stáva sa dcérou, pretože je Ním zrodená k tejto láske, a Ona rastie, rozvíja sa, stáva sa v tejto láske veľkou. A láska je počúvanie Synovho Slova, láska je nasledovanie Syna, láska je robiť to, čo Syn hovorí... láska je napodobňovať Syna.

A beží, uteká podnecovaná materinskou láskou k svojmu Synovi, za Synom, v dokonalom počúvaní jeho Slova, v jeho dokonalom nasledovaní, preto medzi svätými nie je ani jeden taký, ktorý by mohol napodobniť a nasledovať Krista tak ako jeho Matka. Preto ju voláme Kráľovnou všetkých svätých. Aký je dôsledok toho? Ježiš ju hlboko pripojil k svojmu vykupiteľskému poslaniu dvoma spôsobmi:

̶ Prostredníctvom diela spoluvykúpenia, lebo pripojil Máriu k dielu svojho vykúpenia predovšetkým ako Matku, potom ako príklad pre naše ľudské pripojenie sa ku Kristovmu vykúpeniu, ku ktorému sme povolaní všetci... lebo, ako hovorí svätý Pavol, ja trpím, dopĺňam na svojom tele to, čo chýba Kristovmu utrpeniu.

̶ Potom ju pripája ako spoluvykupiteľku k tajomstvu vykúpenia, dôsledkom toho je, že ju robí Sprostredkovateľkou. Sprostredkovateľkou milostí medzi nami a Synom.

Sprostredkovanie a spoluvykúpenie sú dôsledkom spôsobu, akým Mária milovala a napodobňovala svojho Syna. Ako Matka je intímne pripojená k tomuto jeho božskému poslaniu. Hovorí to aj Koncil, 8. kapitola Lumen Gentium.

Štvrtý prvok, je stvárňovaná Duchom Svätým, s ktorým je osobitne spojená. Svätosť Panny Márie je vrcholné dielo Ducha Svätého!

Dôsledkom láskyplnej spolupráce medzi Ňou a Duchom Svätým, medzi Ženíchom a Nevestou, sa rodí vrchol tejto manželskej jednoty, jej najkrajšie ovocie... Ježiš.

Zasvätenie (najprv ho urobiť a potom aj žiť), vedie Pannu Máriu k tomu, že si vezme do vlastníctva celú našu existenciu, napĺňa náš život, napĺňa naše srdce jej vlastnou svätosťou. Preto sme aj my povolaní, aby sme žili túto svätosť Panny Márie v jej štyroch rozmeroch.

Po prvé: Skrytá svätosť. Tá sa vyjadruje jednoduchým a obvyklým spôsobom života, bez hľadania výnimočných chariziem. Ako nás Panna Mária nechala dozrievať počas týchto desiatich rokov, aj tu v San Marino. Ak by tu bol dnes niekto, kto sem prišiel v roku 1984, 1983, už by nás nespoznal... Keď sa utekalo za niekým, lebo voňal, keď sa bežalo za niekým iným, lebo ukazoval fenomén Panny Márie, ktorá plače, alebo za ďalším, lebo rozprával iný zázrak... pôsobili sme ako ako deti, ktoré snáď vyvolávali u Panny Márie úsmev. Potom nás nechala dozrieť. Veru, Panna Mária nás aj trochu vyťahala za uši, keď, ako sa to stalo v jednom roku, prišiel jeden kňaz, ktorý zo všetkých strán vydával vôňu, spolu s Pannou Máriou, ktorá tiež voňala zovšadiaľ a potom vyšlo najavo, že sa navoňavkoval sám a Pannu Máriu tiež. Spomínam si na to.

Bratia, vidíte, že už viac nehľadáte vône? Vidíte, že už nebežíte za duchovnými udalosťami? Aká je najkrajšia vôňa? Je to vôňa potu z tejto horúčavy, ktorú obetujeme Panne Márii. Drahá Panna Mária, poslala si nám čerstvý vzduch, čakala si týždeň, až v posledný deň si nám ho poslala. Vidno, že horúčavu si dovolila ako pokánie, obetovali sme ti ho, ale ja... v mojej izbe nefunguje ani sprcha, všetka voda strieka von, a s tou horúčavou, ktorá tu je, predstavte si, ako nemám smrdieť od potu. Raz predstavený brata Gina mi napísal list: „Tu všetci cítia vôňu brata Gina, ale o tebe, don Stefano, mi hovoria, že nevoniaš, ba dokonca vychádza z teba zápach.“ ... Vďaka otče, ďakujem vám. Ak by brat Gino robil tú prácu, ktorú robím ja, cestoval by po celom svete, smrdel by trošku od potu aj on.

Vidíte, bratia, ide o bežnú, obvyklú svätosť, a Panna Mária je taká dobrá, taká nežná, že obvykle nedáva kňazom výnimočné charizmy. Možno je jeden dôvod, kvôli ktorému často hovoria: drahá Panna Mária, prečo, keď sa zjavuješ, zjavuješ sa vždy deťom, mladým, ale nikdy sa nezjavuješ nám kňazom... to sa opýtajte jej, pretože ani donovi Stefanovi Gobbimu sa nezjavuje, ja nevidím Pannu Máriu, len ju počujem hovoriť v srdci. Možno preto, lebo chce, aby sme pochopili hodnotu obyčajnej svätosti. Takej, aká je jej, ktorá sa cvičí v úplnom uskutočňovaní Božej vôle a ktorá sa posväcuje takto: robiť s radosťou, hrdinsky, ako Panna Mária, v každom okamihu Božiu vôľu. Som zdravý: „Áno!“, som chorý: „Áno!“, som mladý: „Áno!“, som starý: „Áno!“, chodím oboma nohami: „Áno!“, musím chodiť s palicou: „Áno!“, zomieram: „Áno!“, prichádza smrť: „Áno!“ Áno, pre teba, Pane, aby som plnil Tvoju vôľu. Toto nás robí svätými! Neverme tomu, že len preto, že sme kňazmi... sme viacej svätí ako iní.

Keď som bol pred pár rokmi v Medžugorí, mnohí z vás o tom viete, ale sú tu mnohí noví a kvôli nim hovorím znova tieto epizódky, tak bol tam jeden ženatý zubár, šiel za Ivankou a začal sa rozčuľovať: „Si bláznivá! Si šialená! Tri roky si videla Pannu Máriu a vydala si sa? Mala si sa stať rehoľnou sestrou, mala si sa stať sestričkou!“ Ona, s vyrovnanou, nežnou tvárou, odpovedala: „Ale v prvých dňoch zjavení ma Panna Mária priviedla do neba, aby mi ho ukázala. V nebi som videla, že mnohé matky rodín sú oveľa vyššie než je veľa sestričiek.“

Bratia kňazi, ja tomu verím. Možno, že my kňazi uvidíme mnohých veriacich vyššie než budeme my kňazi. Možno, že niektorý biskup uvidí svojich kňazov vyššie než sa bude nachádzať on... pozri na to, nestali sa biskupmi a sú vyššie než ja. Chudák biskup, bude sklamaný, lebo sme ho predbehli. Tam nie je tá istá hierarchia ako tu. Kto je menší, aby plnil Božiu vôľu? Kto ju plní s radosťou ako Panna Mária a oslavuje Otca, ten je v nebi vyššie. Ten je svätejší.

Toto je svätosť Panny Márie, je maličká i veľká, je veľká, pretože je maličká. Aká si krásna, Mária, zatlieskajme jej, silno, silno. Maličká, lebo je veľká; veľká lebo je maličká.

Teda, odchádzajte s radosťou tam, odkiaľ ste prišli, nie v nádeji, že váš biskup vás urobí monsignormi a kanonikmi, aj keď náš don Antonio Montinaro sa stal kanonikom a monsignorom, blahoželám. Ale aby ste boli tam, kde ste... Môj don Gino sa vráti hore do svojej veľkej farnosti s 300 dušami, kde je viacej oviec a kôz ako ľudí. Avšak teraz je leto, žiaľ prídu k nemu mnohí dovolenkári, ktorí sú vždy slabo oblečení a on tým trpí. S radosťou... Farár Minotte, ty do nemocnice... s radosťou, s radosťou, s radosťou. Hovoriť „áno“ s radosťou, som tu s radosťou, áno, s radosťou. Som posledný kňaz: ďakujem ti, Pane. Raz prišiel za mnou jeden kňaz a povedal mi: „Päť charizmatičiek prišlo za mnou, podľa mňa autentických, a predpovedali mi, že sa stanem biskupom.“ Povedal som mu: to je isté znamenie neautentickosti. Istý znak. Keby ti povedali: zostaneš kňazom a dokonca nepochopený, opovrhovaný, potom môžeš aj skončiť na lôžku, vtedy by som začal veriť týmto charizmatikom, začal by som im veriť.

Po druhé: vaša svätosť spočíva v úplnom vlastníctve Boha. Duša je naplnená Bohom, keď žije v milosti, keď je Bohom posvätená. Duša je naplnená Bohom, keď žije v milosti, keď ju Boh posväcuje. Avšak máme inú situáciu ako naša drahá mama, Ona je šťastná, nepoznala nikdy hriech, dedičný ani osobný. My sme sa narodili v dedičnom hriechu, ktorý nám bol vzatý pri krste, ale potom, ale potom... takmer všetci, ba môžeme povedať, že všetci sme mnohokrát spáchali osobný hriech. Keby som mal povedať, že „kto má menej hriechov, nech zostane v tejto miestnosti“, mali by sme začať my starší vychádzať, lebo ich máme viac. Čo má teda Panna Mária robiť? Aby bola naša duša plná Boha, tak ako jej, dáva nám cítiť silný, silný odpor ku hriechu. Ido o prirodzený odpor, presne tak, ako nemôžete byť v spoločnosti niečoho zlého, napríklad veľkého smradu, nemôžete byť v ňom. Povedzte mi, či môže osoba povedať: cítiš ten zlý vzduch, ten smrad, je mi také príjemné, že ho cítim... to nejde, hovorím vám. Aj Jób, keď išiel na hnojisko, išiel tam a bol tam sám, úbohý Jób, nevolal svojich spoločníkov, aby išli s ním, aby cítili smrad hnojiska.

Tak aj my musíme cítiť tento odpor ku hriechu, taký, že v ňom nemôžeme vydržať. Panna Mária ho dáva do nášho vnútra, lebo ona vie, že keď hrešíme, je to rana, ktorú nám dáva ten nešťastník, jej nepriateľ, ktorý ju nemôže ani len vidieť: Máriin tieň satana zastrašuje. Teda, čím viac niekto miluje Pannu Máriu, tým viac je trápený, veľakrát aj padne, Panna Mária to dovolí, aby nás urobila pokornými. Pretože jediná vec, ktorá jej môže prekaziť, aby sa s nami naplno stretala, je naša pýcha. Preto v posolstvách hovorí: „Dovoľujem dokonca aj chyby, stačí, keď vidím úsilie napraviť sa. Pre mňa sú vzácne aj vaše chyby, ak vám pomáhajú k tomu, že ste pokornejší.“ Vidíte? Teda antipatia, nemôžete... Čo teda v nás Panna Mária uskutočňuje? A keď sa nám stane, že padneme? Nemožno zostať ani okamih v hriechu, ani okamih. A teda? Krásne duše, stane sa vám, že v noci padnete – urobte hneď pekný úkon lásky: „Ježiš, Ježiš, pochybil som, myslel som si, že som ktovie kto, pozri, aký som úbožiak.“ Pretože hriechy všetkých ponižujú v hĺbke vlastného života, ach. Napriek váženosti. Môžu povedať: „Prichádza otec Gobbi“, prichádzajú so svojimi blízkymi dotknúť sa ma, akoby som bol svätý, ale ja viem, aký som biedny, chudák a hriešnik, pretože poznám svoje hriechy. Nateraz ich poznám len ja, ale v nebi ich spoznajú všetci, krásne duše. Teda, keď prichádzajú ku mne, aby sa ma dotkli, hovorím si: „Ježišu, ako ma to zahanbuje, ale dbaj na to, aby sa cezo mňa dotkli teba.“ Vtedy prijmem toto pokorenie.

Bratia, urobte hneď pekný úkon lásky: „milujem ťa, Ježiš, milujem ťa,“ a milosť sa k vám vráti. Ste vlastníctvom Najsvätejšej Trojice, aký zázrak. A potom?

Potom sa treba vyspovedať. Tiež tu, bratia kňazi, aj v tejto oblasti čaká Cirkev zrelé ovocie vašej svätosti. Ako na intelektuálnej rovine rozptyľovanie vedie ku strate viery, na rovine života ospravedlňovanie hriechu, že sa už nepokladá za zlo, ako nám o tom hovoril aj otec Michal z Anglicka, vedie k ospravedlňovaniu a životu v hriechu. Tá veta, ktorú povedal pápež, aby „pád komunizmu nepriviedol k ešte horšej forme ateizmu, ktorý zneužíva slobodu a ruší každý ľudský a kresťanský princíp.“ Človek môže robiť to, čo chce. Všetko, čo bolo hriechom, je objavené ako nová hodnota. Teraz, na základe hodnoty sexuality, áno, je to hodnota, avšak veľmi relatívna, je všetko dovolené, už nič nie je hriechom.

Cirkev, tvárou v tvár tejto tolerantnej mentalite, má reagovať tak, že prehĺbi vedomie hriechu a naliehavým pripomínaním všetkým, aby sa spovedali. Namiesto toho sa však v celej Cirkvi stráca individuálna spoveď. My Taliani máme mnohé svoje problémy, ale aspoň tento nemáme, lebo tu individuálna spoveď je, ale choďte do niektorých európskych krajín, do určitých francúzskych diecéz, napríklad do Štrasburgu. Pred dvoma rokmi hovoril jeden kňaz, že bol pokarhaný, lebo bol jediný, kto ešte spovedal individuálne: dva alebo trikrát do roku všeobecná spoveď stačí.

Panna Mária mi dala pochopiť na duchovnej rovine, že strata spovedania sa je závažnejšia choroba, ako je na fyzickej rovine choroba aids. Lebo táto choroba berie po fyzickej stránke schopnosť reagovať, odporovať. Po duchovnej stránke zánik spovedania sa, že sa už nespovedá, berie duši schopnosť reagovať proti duchovnému zlu, ktorým je hriech, lebo v spovedi sa človek oslobodzuje.

Teda, bratia kňazi, všimnite si dobre, že v tejto atmosfére sa aj medzi nami kňazmi stráca časté spovedanie sa. Aj medzi nami kňazmi sa stráca svätý návyk  ísť si sadnúť do spovednice, byť k dispozícii spovedať duše. Vzhľadom na to, že sa to nerobí zo zlej vôle, ale pretože chýba čas, dovoľte mi, moji bratia tohto Hnutia, túto jednoduchú otázku: koľko času trávite v spovednici? Koľko času trávite pred náhradnou spovednicou, ktorou je televízia, kde sa učíte vidieť nie duše, ale telá, a to často aj takmer neoblečené? Pozrite, bratia kňazi, dnes už nenájdete kňazov v spovednici, lebo nemajú čas, ale pred televíziou trávia celé hodiny... vidíte, don Stefano je aj veľmi konkrétny, pretože duchovné cvičenia majú aspoň trochu poslúžiť k revízii života.

Keď robím večeradlá, som veľmi spokojný, že keď sa pýtam laikov, stále to tak robím, kto sa často spovedá, nech zdvihne ruku, tisíce zdvihnú ruky! Pre prítomných kňazov je to veľkou útechou. Nikdy nemám odvahu spýtať sa to isté, keď robím večeradlo pre kňazov. Nikdy, nikdy nemám túto odvahu. Iba v ojedinelom prípade, keď som raz hovoril s jedným kňazom talianskej diecézy, nepoviem ktorej, ohľadom spovedania sa (ten kňaz nie je z Hnutia, ale má farnosť s tisíckami duší a je aj známy, lebo píše a to dosť dobre)... rozprávali sme sa o spovedaní a povedal, že už nebol na spovedi 17 rokov, lebo necíti potrebu spovedať sa... ale existuje aj pre neho prikázanie „spovedať sa aspoň raz za rok?“ Zostúpme k menej extrémnym prípadom a všimnime si, že sú kňazi, ktorí sa už roky nespovedali. Teda, aby naplno vlastnili Boha? Mať odpor k hriechu a preto potrebu oslobodiť sa z neho: na to je častá spoveď. Častá, ktorá je potrebná, aj keď nemáme ťažké hriechy, lebo sviatostná milosť zmierenia je práve táto, je to milosť posväcujúca, sviatostná milosť, ktorá nám umožňuje zosilnieť v dobrom, je to duchovný posilňujúci prípravok. Tak ako keď je niekto vyčerpaný a musí si vziať posilňujúci liek, aby sa uzdravil, tak my potrebujeme túto sviatostnú milosť, ktorá nás posilňuje v dobrom, dáva svetlo nášmu rozumu a viac sily pre vôľu. Potom, krásne duše, stáva sa najkrajšou formou exorcizmu. Niekedy diabol ovláda osobu a pri dobrej spovedi musí zmiznúť. Vtedy je duša plná Boha, plná Boha. Prostredníctvom milosti je nám daná Božia prirodzenosť.

Krásne duše, sme pripodobnení Kristovi, a to je tretí prvok. Lebo, ako príde Božia prirodzenosť vo forme milosti, aby bola darovaná nám, našim dušiam? Ako príde? Vieme, že pôvodcom milosti je nebeský Otec. Vieme, že milosť nám zaslúžil Kristus na kríži. Otec v Synovi. Vieme, že milosť je nám darovaná od Ducha Svätého. Avšak keď príde k nám, keďže nám ju zaslúžil Kristus, prichádza vo forme Krista, pripodobňuje Kristovi. Preto, keď sa nám dáva prostredníctvom milosti, Božia prirodzenosť sa nám dáva a tým vtláča do duše Kristovu podobizeň. Teda, čím viac rastieme v milosti, tým viac sa podobáme Kristovi. Kristus sa v nás odráža stále viac, stále viac. Prichádzame tam, že myslíme ako Ježiš, dokážeme milovať ako Ježiš, rozprávame ako Ježiš. A keď nás Ježiš vidí, hovorí: „Akú radosť mi dáva tento kňaz. Pozri, ako ma počúva, pozri, ako ma nasleduje, ako sa mi podobá.“ Potom Ježiš hovorí: „ešte viac, ešte viac, chcem, aby si sa mi podobal ešte viac,“ až po bod, keď sa Ježiš priblíži k vám a povie vám: „my... sme sa stali ako dvojičky.“ Hľa, toto robí milosť. Vtedy nás milosť vedie, tak ako Pannu Máriu, k dokonalému nasledovaniu, dokonalému napodobňovaniu Ježiša, ako v Márii, a Ježiš znova žije v nás.

Vtedy nás Duch svätý stvárňuje, premieňa,, a to je štvrtý rozmer. Zostupuje na nás, priťahovaný do tohto Božieho života, ktorý je v nás, tak, ako bol priťahovaný prítomnosťou Otca a Slova v duši Panny Márie. Pretože Duch Svätý je Duch lásky, je spoločenstvo, je vzťah lásky, ktorá je medzi Otcom a Synom. Keď máme v sebe Božiu milosť, Otec žije v nás. Ak sa touto milosťou stávame stále podobnejšími Kristovi, ktorý nás pripodobňuje sebe, Duch sa nám dáva stále silnejším spôsobom prostredníctvom svojich siedmich darov. Tu dochádza k úžasnému zázraku, podobnému tomu, ktorý sa stal prostredníctvom snúbeneckej jednoty s Máriou, kde stvárnil svoje najkrajšie ovocie, Ježiša Krista. Vtedy, keď sa Duch Svätý so svojimi siedmimi darmi dáva duši pôsobením milosti, umožňuje svoje krásne ovocie: náš život premenený Kristom. Konáme ako Kristus. Naša duša sa stáva Božou záhradou, pretože je kvalitou, ktorá sa dáva duši, teda príde milosť počiatkov, semien duchovných úkonov, ktorými sú čnosti.

Bratia kňazi, videli ste, ako sa zasievajú semienka do záhrady? Príde jar, slnko ju zahrieva a semienko začína klíčiť, potom sa stáva rastlinkou, potom rastie stále viac, neskôr produkuje kvety a napokon prináša ovocie. Tak isto prostredníctvom tepla siedmich darov Ducha Svätého, ktoré zostupujú do duše ako lúče Božieho svetla, čnosti začnú klíčiť, rastú a hľa, naša duša sa stane záhradou pre Boha, záhradou čností. Rastie viera, rastie nádej, rastie láska. Tieto tri teologálne čnosti, základ akejkoľvek štruktúry duchovného života, sú základom. Potom rastú štyri morálne, základné čnosti, rozvážnosť, sila, spravodlivosť, miernosť. Potom ďalšie: pokora, ticho, modlitba, poslušnosť, milosrdenstvo, čistota. Stále viac. Keď tieto čnosti praktizujeme, kráčame s chuťou k cieľu svätosti.

Pretože nie sú to výnimočné dary, ktoré robia ľudí svätými, ale hrdinské cvičenie sa v čnostiach. Páter Pio nosil 50 rokov stigmy. Keď bol proces sblahorečenia, nebrali túto skutočnosť do úvahy. Praktizoval si čnosti hrdinským spôsobom? Si svätý.

Krásne duše, hľa, tu je zrelé ovocie, ktoré chce Cirkev dnes prinášať: našu svätosť, Ježišovu svätosť v našej.

A zakončím: svätý Ľudovít z Montfortu povedal: „Keď prídu tie časy, keď duše budú dýchať Máriou tak, ako pľúca dýchajú vzduch, vtedy Cirkev zažije takú veľkú svätosť, akú nikdy nepoznala a nikdy viac nespozná, lebo je to svätosť samotnej Márie.“

Pýtam sa vás: vedie vás prežívané zasvätenie naozaj k tomu, že naše duše dýchajú Máriou, ako pľúca dýchajú vzduch? Sme povolaní žiť toto zasvätenie. Sme povolaní, aby sme boli takíto noví svätí.

Pochválený buď Ježiš Kristus.

Preklad: Sr. Margita Baroková