Don Luca Pescatori, Collevalenza 2024

SVÄTÉ RANY PROTI DIABLOVI

Drahí otcovia biskupi a drahí bratia kňazi,

Panna Mária nás v tomto čase pozvala k osobitnému poslaniu, dobre to vieme, a preto sme tu, aby sme toto povolanie prehĺbili a naučili sa uvádzať ho do života stále lepšie.

Radi sa stále znova zasväcujeme Nepoškvrnenému Srdcu, modlíme sa, pozývame našich veriacich a spolubratov do večeradiel, ktoré pravidelne robíme (dúfam, že ich robíme veľa a že nestrácame odvahu kvôli neúspechom), snažíme sa žiť vo vernosti k evanjeliu a náuke Cirkvi a mnohé krásne veci pre Pána a pre Pannu Máriu. V tomto čase sa môže ľahko stať, že sa stretneme s ťažkosťami a protivenstvami, ako si to často medzi sebou rozprávame a  ako nám to tiež často hovoril náš drahý don Stefano. Veď naša Mama chcela vznik Hnutia práve preto, aby nás podporila v týchto ťažkostiach a aby sme sa my stali jej pomocou práve pre tých, ktorí sú v kríze a vytvárajú nám tieto ťažkosti, aby sa vrátili k vernosti evanjeliu a učeniu Cirkvi.

Zaiste, snažíme sa niesť s láskou tieto ťažkosti, avšak sú utrpenia, ktoré sú naozaj ťažké... niekedy veľmi tažké, hlavne ak prídu od spolubratov alebo od predstavených.

Panna Mária nám ukázala cestu, jednoduchú a krásnu, ale ťažkú – a akú ťažkú – ktorú „treba prejsť, ak chceme žiť zasvätenie“ (21. 1. 1984). V knihe posolstiev si môžeme všimnúť mnohé „témy“, napríklad zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu, vernosť, modlitbu, obetu seba, lásku k spolubratom, odpad, očistenie a veľké súženie, víťazstvo nad nepriateľom a jeho pokorenie, víťazstvo Nepoškvrneného Srdca, milosrdná láska Najsvätejšej Trojice, Cirkev, pápež. So zoznamom by sme tak skoro neskončili, a je v ňom aj téma utrpenia. Všetky témy sú medzi sebou prepojené, nemožno žiť jednu a nežiť podľa iných, ani sa nemôžu žiť „takmer všetky“, akoby niečo z toho, o čo nás Panna Mária žiada, bolo nadbytočné a dobrovoľné.

Téma utrpenia je tiež prítomná a je veľmi, veľmi dôležitá. Panna Mária naučila dona Stefana tieto štyri slová a pridala k nim aj piate: modliť sa, trpieť, obetovať, mlčať a odčiňovať. Modlitba nám umožňuje vstupovať stále hlbšie do Ježišovho kňazského Srdca a umožňuje nám prežívať jeho pocity, tiež lásku k dušiam, z ktorej sa rodí toto utrpenie; Panna Mária nás učí mlčať a napokon robiť z tohto všetkého dielo lásky a odčiňovania. Dáva nám aktívnym spôsobom účasť na diele vykúpenia tým, že nám zveruje duchovný boj, ktorý Cirkev v súčasnosti prežíva, v tomto čase očisťovania a veľkého súženia.

Vidíme teda, že utrpenie je podstatnou súčasťou nášho zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu.

Vieme, že hovoriť o tom, na to by nestačila celá kniha, vidíme, že modrá kniha potvrdzuje učenie Cirkvi i to, čo Mária povedala v La Salette, Fatime a inde, že hriechy sú príčinou utrpenia Ježiša a jeho Cirkvi, počnúc hriechmi vyvolených duší. Medzi týmito vyvolenými dušami sme aj my kňazi, nesmieme na to zabúdať, sme „kňazmi naveky“. Sme vyvolení preto, že Svätá Trojica ustanovila sviatostnú prítomnosť Syna, ktorý sa stal človekom, Ježiša Krista, Jediného a Najvyššieho Kňaza.

Keďže hriech je sám osebe nedostatok, čiže prázdnota lásky (kvôli slabosti alebo z rozhodnutia), toto prázdno vo vyvolených dušiach vyvoláva bolesť istým spôsobom „odlišnú“ v Ježišovom Božskom Srdci a tým aj v Nepoškvrnenom Srdci Panny Márie. Je to tiež preto, lebo vyvolenie duše z Božej strany nie je uprednostňovanie ľudského typu, ako robíme medzi sebou my, podľa sympatií, že k niektorým cítime viac sympatií a voči iným „menej sympatií“, ale je to vždy na rovine spoluúčasti na skutočnej Láske. A aká je Božia láska? Je to dielo spásy, milosrdenstva. Teda niektoré duše sú vyvolené, aby mali účasť na spásnej láske, na diele spásy, čiže na živote s mimoriadnou intimitou a účasťou na úrovni Božej lásky, aby boli nástrojom Božej lásky, nástrojom milosrdenstva, nástrojom spásy.

Teda, čo je jedna z vecí, ktorá spôsobuje najviac utrpenia Pánovi, Ježišovmu Božskému Srdcu, Nepoškvrnenému Srdcu, Cirkvi? Keď vyvolené duše už nie sú nástrojmi spásy. Dokonca keď sa vyvolené duše stanú nástrojom zmätku, zrádzajú toto vyvolenie a iných vedú k tomu, aby Božiu lásku zrádzali.

Ako nás učí Panna Mária, žijeme v čase zmätku, nedisciplíny, rozdelenia a prenasledovania (sú to posolstvá zo začiatku roka 1979).

Aj v prekrásnom posolstve z 28. marca 1986, na Veľký piatok, to Panna Mária pekne vysvetľuje, prečítajme si niektoré úryvky:

„Toto Božské Srdce, také rozorvané a zdrvené, že dokonca pociťuje opustenosť Otcom, je obťažené aj všetkým zlyhaním a nevďačnosťou jeho Cirkvi, ktorá sa zrodila ako skvúca nevesta z lona toľkého utrpenia.

Lebo ešte aj dnes Ježiša v jeho Cirkvi opätovne opúšťajú, zapierajú a vydávajú: zapierajú ho tí, ktorí ho zanedbávajú pre vlastnú pohodlnosť, ktorí hľadajú len seba samých a ktorí túžia po úspechu a aplauze. Pýcha privádza mnohých k tomu, že ho zapierajú slovom aj životom: ,Nepoznám toho človeka!‘

Vydávajú ho na smrť aj tí pastieri, ktorí sa nestarajú o stádo im zverené, ktorí mlčia zo strachu alebo pre osobný úžitok, ktorí nebránia pravdu proti útokom bludárov a ktorí nebránia ovce pred korbáčom zúrivých vlkov, preoblečených za baránkov.

Opúšťajú ho mnohí kňazi a rehoľníci, ktorí sa vzdajú svojho vzácneho povolania, alebo nežijú verne svojim povinnostiam a dajú sa celkom ovládnuť duchom sveta, v ktorom žijú.“

Citujem tu aj iné posolstvo z 25. marca 1988: „Jediná ich starosť je obrátená len na sociálne problémy a zabúdajú na to, že Ježiš zomrel na kríži a vstal zmŕtvych, aby vám získal veľký dar vykúpenia a priniesol spásu dušiam. Tak sa stále viac šíri učenie teológie oslobodenia, ktoré je naozajstnou zradou Krista a jeho evanjelia.“

Čo sa stane dôsledkom toho? Uvidíme to, keď sa znovu vrátime k posolstvu z 28. marca 1986: „Odmietajú ho a zavrhujú mnohí veriaci, ktorí nasledujú ideológie, ktoré sú síce dnes v móde, ale predkladajú zásady protiviace sa pravdám evanjelia, ktorí sa znižujú ku kompromisom, lebo vždy túžia po súhlase všetkých.

Veľký piatok sa dnes opakuje v miere nepomerne väčšej a všeobecnejšej ako v okamihu utrpenia a smrti na kríži. Jedno vtedajšie gesto zodpovedá tisícom dnes. Preto Ježiš opakuje vo svojom tajomnom tele, ktorým je Cirkev, opätovne svoj bolestný výkrik: ,Bože môj, prečo si ma opustil?‘

Bolesť vašej nebeskej Matky sa dnes obnovuje, keď vidí, že sa v Cirkvi opakujú tie isté bolesti, ktoré Ježiš pretrpel cez svoj Veľký piatok. Pozrite, či je nejaká bolesť ako moja! Prežívajte ju so mnou, lebo hriech sa tak rozmnožil a strata viery u mnohých spôsobila odpad od Boha, ale aj preto, že nevera narastá ako potopa a zatápa duše. Ako nikdy doteraz podobáš sa, ach, Cirkev, svojmu ukrižovanému Snúbencovi. Toto je aj pre teba hodina smrteľného boja, tvojej opustenosti a tvojej bolestnej smrti na kríži.

Ale v tvoj Veľký piatok stojí pri tebe bolestná Matka – posilňuje ťa, bdie nad tebou v modlitbách, v dôveryplnom očakávaní tvojho skorého a slávneho zmŕtvychvstania.“

Nemôžem sa, aj keď len nakrátko, nezmieniť o bolesti spôsobovanej Nepoškvrnenému Srdcu kvôli všetkým urážkam, svätokrádežiam a nedbalostiam voči Eucharistii, o ktorej nám Panna Mária hovorí, napríklad 14. júna 1979: „Milí synovia, žiaľ, v týchto časoch tma zahalila aj svätostánok. Je tam okolo neho veľká prázdnota, veľká ľahostajnosť, tak veľká nedbanlivosť. Každým dňom sa zväčšujú pochybnosti, popieranie a svätokrádeže. Eucharistické Srdce Ježišovo je znovu zraňované svojimi vlastnými vo svojom vlastnom dome, na tom mieste, kde umiestnil svoje Božské sídlo medzi vami.“

Pravdu povediac, poznáme dobre tieto situácie, pretože ich žiaľ často prežívame, avšak ideme v ústrety nebezpečenstvu, že si na ne zvykneme, pôjdeme vlastnou cestou bez toho, aby sme sa starali o tých, ktorí sú zmätení kvôli týmto „ranám v Cirkvi“. Možno sme niekedy sklamaní a znechutení, v pokušení myslieť si „ale nech si sami poradia!“

Avšak Panna Mária takto nehovorí, ona sa neznechucuje, neunavuje sa milovať a neunavuje sa ani trpieť, pretože jej láska je bezhraničná. Dokonca prichádza k nám, zasahuje do nášho života, a keď sme v útočišti jej Nepoškvrneného Srdca, žiada nás, aby sme spolu s ňou zakročili aj my.

Prečítajme si to v jej posolstve s názvom „Nebola som vypočutá“, hovorí nám to asi dvadsať krát. Prihovárala sa predovšetkým pápežovi, biskupom i nám kňazom, aby sme uskutočňovali požiadavky, ktoré prichádzajú z neba. Je nesmierne zarmútená, že nebola vypočutá. Vo Fatime hovorí: „Mnoho duší ide do pekla, pretože sa nikto za nich neobetuje a nemodlí.“ (19. augusta 1917). 13. júna 1917 povedala: „Ježiš chce ustanoviť vo svete úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Kto ju prijme, tomu sľubujem spásu...“ vidíte, že v centre všetkého je spása duší, predovšetkým tých, ktorým hrozí zatratenie... tieto duše bude Boh milovať, budú ako kvety, ktoré položím na jeho trón, aby ho ozdobovali.

Panna Mária teda hovorí a volá, volá, volá aj nás týmito slovami, ktoré povedala don Stefanovi: „Plačem, lebo duše mojich detí hynú vo veľkom počte, idú do zatratenia.

Plačem lebo je primálo tých, ktorí prijímajú moje pozvanie k modlitbe, pokániu, utrpeniu a obetovaniu sa. Plačem, lebo som k vám prehovorila a nevenovali ste mi pozornosť. Dala som vám podivuhodné znamenia a neuverili ste mi; často a opätovne som sa vám zjavovala, ale vy ste mi neotvárali brány sŕdc. Vypočujte ma aspoň vy, moje milované a môjmu Nepoškvrnenému Srdcu zasvätené dietky, vy, malý zvyšok, ktorý Ježiš žiarlivo stráži v bezpečnom útulku svojej božskej lásky. Prijmite toto moje zarmútené pozvanie.“ (15. septembra 1987).

„Moja duša je prebodnutá kvôli mnohým dušiam, ktoré sa strácajú a idú každý deň do pekla. Pomôžte mi zachrániť ich! Pomôžte mi modlitbou, utrpením, svojou láskou, svojou vernosťou!

Preto vás prosím, aby ste rozmnožovali večeradlá modlitby v záverečnej dobe veľkého súženia.“ (15. septembra 1994).

„Dnes vám hovorím: koľko duší môžete zachrániť pred ohňom zatratenia a voviesť ich do neba, ak sa so mnou denne modlíte za ne a obetujete sa!… Je to teda predovšetkým moje a vaše milosrdné záchranné dielo, ktoré spôsobuje triumf môjho Srdca.“ (13. augusta 1982).

Po týchto dlhých citáciách by som sa chcel zastaviť pri dvoch vyjadreniach:

- V posolstve z 28. marca 1986, ktoré sme práve čítali, kde bol dlhý zoznam celej série zrád, ktorých sa Ježišovi dostáva dnes v Cirkvi, od členov každej rehole a postavenia, Panna Mária hovorí: „Ježiš opakuje vo svojom tajomnom tele, ktorým je Cirkev, opätovne svoj bolestný výkrik: ,Bože môj, prečo si ma opustil?‘“

Myslím, že niekdedy vystupuje toto volanie aj z nášho srdca. Niekedy sa môže zdať, aká je Cirkev opustená, že zostala ponechaná svojvôli každého vetra náuky (teda falošnej náuky), príde na myseľ aj volanie apoštolov, keď sa oni sami obávali toho, že skončia zle počas búrky, keď Pán spal, bol prítomný, ale vyzeralo to tak, že tam nie je: „nezaujíma ťa, že zomierame?“ (porov. Mk 4, 38). Niekedy sa pýtame: Pane, prečo neprekazíš toľkým veciam, ktoré sa dejú v Cirkvi? Avšak Panna Mária nám stále vysvetľuje, že, ako hovorí Katechizmus, toto všetko sa deje, aby prišlo očistenie. Trochu tak, ako sa to deje pri našich fyzických chorobách, že k uzdraveniu môže prísť, len keď sa naplno prejavia navonok, inak nemôžu byť uzdravené a pokračujú ničiť telo.

Na kríži Ježiš zvolal: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ avšak liek mal už v sebe: „Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha“, a po zdanlivom víťazstve zlého ducha vstal z mŕtvych. Panna Mária rovnako prežíva tajpmstvo smrti a z mŕtvychvstania, ale bez toho, aby zomrela fyzicky: „Som však živá pod krížom s prebodnutým Srdcom a zranenou dušou, zázračne stále živá, pretože Matka musí pomáhať svojmu Synovi pri zomieraní. Nikto nikdy nepochopí skryté tajomstvo týchto chvíľ.“ (13. apríla 1979). Vtedy hovorí: „Som však živá pod krížom s prebodnutým Srdcom a zranenou dušou, zázračne stále živá, pretože Matka musí pomáhať svojmu Synovi pri zomieraní. Nikto nikdy nepochopí skryté tajomstvo týchto chvíľ.“ Potom hovorí: „Ó Cirkev, v tvoj veľký piatok stojí pri tebe tvoja bolestná Matka, ktorá ťa potešuje a bdie v modlitbe. Bolesť vašej nebeskej Mamy sa dnes obnovuje. ... Majte účasť na mojej bolesti.“

Hľa, tu je tajomstvo i dar účasti na Matkinej bolesti, aby aj ona prežívala tú istú bolesť ako Syn, aby ju prežívala ako Matka, je to bolesť, ktorá sa stáva nástrojom víťazstva, spásy a Božej slávy. Žiada nás, aby sme ho neuzatvárali v našej bolesti, ale aby sme ju prijali a darovali Bohu, prežívali kríž s vierou, „pomáha nám zomrieť“, bez toho, aby sme hľadali účinky našej obety, lebo Boh má v rukách všetko. Veď don Stefano nám stále opakoval: „buďte v radosti“, či nie?

- Následne môžeme spojiť dve výzvy posolstiev z 15. septembra a z 13. augusta 1982: „Plačem, pretože je príliš málo tých, ktorí prijímajú moje pozvanie modliť sa, odčiňovať, trpieť a obetovať. ... Aspoň vy, moji milovaní a deti zasvätené môjmu Nepoškvrnenému Srdcu, počúvajte ma“ a „koľko duší môžete zachrániť z pekelného ohňa a môžete ich priviesť do neba, ak sa so mnou za nich modlíte a obetujete!“

Panna Mária chce dať dar a tajomstvo svojej bolesti, dokonale zjednotenej s bolesťami jej Syna, ktorý ju dal za Matku aj nám. Pretože je Matkou, aj jej bolesti sú plodnou činnosťou, stávajú sa kanálom milosti, ktorú chce Najsvätejšia Trojica vyžarovať aj na nás.

Sme kňazi, a naša sviatostná, pastoračná činnosť a dokonca aj náš život je určený, aby bol kanálom milosti, a hľa, naša Nepoškvrnená a bolestná Mama nám pomáha, aby sme boli plodní, predovšetkým keď máme účasť na utrpení Ježiša, jediného a najvyššieho kňaza.

Vyjadrím to ešte priamejšími slovami: Ak prežívame zasvätenie sa jej Nepoškvrnenému Srdcu, Ona nás učí trpieť, podporuje nás, aby sme zniesli utrpenia tohto času, ktorý je pre Cirkev krížovou cestou, tak, aby sme mohli byť oporou a útechou pre Cirkev. Tu spočíva naša plodnosť.

Pretože musíme pripustiť, že napriek všetkým krásnym pocitom, ktoré sa nám rodia v srdci, keď čítame posolstvá a obnovujeme svoje zasvätenie, trpieť kvôli aktuálnym problémom v Cirkvi, je ťažké.

Stali sme sa kňazmi, aby sme obetovali seba samých Bohu s celým srdcom, ochotní urobiť všetko (potom sme isteže aj narazili kvôli našim slabostiam a neschopnostiam), radi, že žijeme pre samého Boha, ochotní prijať kríže, s ktorými sa stretneme. A určite prišlo veľa krížov, ale možno tie predvídateľné... fyzické, osobné ťažkosti, kvôli vzťahom s inými, pastoračné... koľko ich je...

Avšak teraz sa od nás očakáva ďalší krok, pretože súčasné utrpenie, ktoré máme prijať (a obetovať), je taký druh bolesti, aký sme na začiatku nášho kňazstva nepredvídali. Ako by sme si mohli predstaviť situácie, ktoré dnes prežívame...

Môžeme do maximálnej miery spoznať, že Panna Mária nás na tento čas pripravovala, ale... teraz sme v ňom! Predtým sme mohli niečo zakúsiť, predstaviť si, teraz ide o to, aby sme sa rozumne správali a nepomýlili sa!

V súčasnosti sa od nás žiada, aby sme prijali tento druh utrpenia, ktorý by sme nechceli, a ak si pomyslíme napríklad na niektoré vyhlásenia kňazov, aj dôležitých, ktoré nás pohoršujú, nie sú prijateľné, a predsa sme povolaní byť takými pastiermi, ktorí dávajú večný život. Preto prežívame určitý druh utrpenia, ktorý nás pohoršuje, privádza do krízy vzhľadom na to, ako sme sa naučili v Cirkvi žiť, aby sme odpovedali a reagovali tak, ako nás o to Panna Mária žiada.

Stane sa, že niekto príde a povie: „zdá sa mi, že to, čo sa deje, je zlý sen“. Môže sa to zdať, avšak zlé sny prichádzajú, keď niekto spí, a nás Pán žiada „bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé“. (porov. Mt 26, 41). To, čo sa zdá, že je zlý sen, Pán premení na veľkonočné tajosmtvo.

Pripomeňme si niektoré slová Pany Márie, ktorá nám chce pomôcť žiť v tomto utrpení.

16. apríla 1987 (zelený štvrtok): „V panenskej klauzúre môjho Nepoškvrneného Srdca, dôverne spojení s Ježišom, prežívajte tieto bolestné hodiny jeho vykupiteľského utrpenia.“

Máme teda žiť v „panenskej klauzúre“ Nepoškvrneného Srdca. Klauzúra znamená, že to, čo je „vonku“, sa nesmie miešať alebo kaziť to, čo je chránené vo vnútri.

„Panenská klauzúra“, čiže celistvosť, ktorá by mala chrániť vo svätyni tejto klauzúry naše srdce chránené v Ježišovom a to v Nepoškvrnenom Srdci, chránenej záhrade. Nežiť iné, nenechať sa popliesť inými spôsobmi, ako sa stavať k veciam, ale patriť úplne a jedine Nepoškvrnenému Srdcu, aby sme boli spojení s Ježišom v jeho spásnom umučení. Myslime často na túto celistvosť, predovšetkým keď sme vo viacerých ťažkostiach a keď kríž tohto času ťaží o niečo viacej.

(28. marca 1991) „Koľkokrát vás deptá ťarcha bolestí, ochromujú vás sily zla, ste poznačení nepochopením, zastavení odporom, hriechy tohoto ľudstva vás gniavia, zrady vás zrážajú k zemi. ,Otče, ak je možné, nech nás minie tento kalich!‘

Najmilší synovia, nehľadajte ľudskú útechu a povrchnú posilu. Je mojou materskou úlohou priniesť vám ten kalich útechy, ktorý vám pripravil nebeský Otec. Dostávate moju pomoc, aby ste dnes plnili len vôľu Otcovu. Zverte sa s dôverou všetci môjmu Nepoškvrnenému Srdcu, aby som vás mohla viesť cestou Božej vôle. A so mnou prežívajte v Getsemanoch týchto posledných čias svoju Paschu lásky a bolesti, v očakávaní novej éry, ktorá vás čaká.“

(13. apríla 1979) „Zvlášť som s vami v týchto chvíľach temnoty a utrpenia; ste povolaní v nich žiť, ako to zakúsil Ježiš počas svojho vykupiteľského utrpenia.

Som stále pri vás, aby som vám pomáhala trpieť, umierať a vstať zmŕtvych, až sa splní plán Otca a aj vy sa budete s Ježišom môcť radovať v sláve jeho kráľovstva života.“

Vidíte, Panna Mária nám hovorí, že máme „trpieť, zomierať a vstávať z mŕtvych, kým sa uskutoční Otcov plán“. Toto všetko je súčasťou Otcovho plánu pre naše kňazstvo v tomto čase.

Keď som teda zdôraznil výrazy

- Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

- Aspoň vy, milovaní synovia, počúvajte túto moju zarmútenú výzvu,

- panenská klauzúra, vnútorne spojení s Ježišovým umučením v jeho Cirkvi,

dovolím si dať vám dva podnety, obrazy, ktoré máme zo Zjavenia. Panna Mária dobre vysvetľuje veľké súženie, keď dala význam aj záplave vôd, ktoré chcú strhnúť Ženu. „Had vychrlil za ženou zo svojej papule vodu ako rieku, aby ju rieka strhla. Ale zem pomohla žene: zem otvorila ústa a pohltila rieku, čo vychrlil drak zo svojej papule.“ (Zjv 12, 6; porov. 14. júna 1980).

Už dlhší čas som ohromený obrazmi zničenia z 12. kapitoly Zjavenia: pád veľkej časti nebeských hviezd (a týmto hviezdami ste vy, moji milovaní synovia kňazi, 13. mája 1976, na čo Mária reaguje slovami „Vaším prostredníctvom nebeská Matka chce ešte dnes zachrániť všetky svoje stratené deti,“ 3. júna 1978) na ktorý zem odpovedá tým, že otvorila ústa, aby pohltila rieku, ktorú drak vychrlil zo svojej papule.

Benedikt XVI. vo svojom prejave pri otvorení biskupskej synody z 11. októbra 2010 povedal: „Tieto ideológie, ktoré prevládajú a násilne sa vnucujú, sú božstvá. A v bolesti svätých, v bolesti veriacich, Matky Cirkvi, ktorej sme súčasťou, musia tieto božstvá padnúť... o tomto boji, v ktorom sa nachádzame, v posilnení falošného boha, i o týchto falošných božstvách, ktoré padajú, pretože nie sú ozajstné božstvá, ale moci, ktoré ničia svet, hovorí Zjavenie 12 tajomnými obrazmi, o ktorých sú, myslím, rôzne pekné interpretácie. Je tam, že drak vychrlí veľkú rieku vody proti žene na úteku, aby ju potopil. Zdá sa, že je nevyhnutné, aby žena bola v tejto rieke potopená. Avšak dobrá zem pohltí túto rieku, takže jej nemôže uškodiť. Myslím, že rieka sa dá ľahko vysvetliť: sú to tieto prúdy, ktoré chcú ovládať všetkých, a chcú, aby sa viera Cirkvi vytratila, a zdá sa, že naozaj nemá šancu pred silou týchto prúdov, ktoré sa vtierajú ako to jediné, čo je rozumné, ako jediný spôsob života. A zem, ktorá pohlcuje tieto prúdy, je viera jednoduchých ľudí a zachraňuje Matku i Syna. Preto 1. žalm Hodinky medzi dňom hovorí: „Výklad tvojich slov osvecuje, maličkým dáva chápavosť.“ (ž 119,130). Táto opravdivá múdrosť jednoduchej viery, ktorá sa nedá pohltiť vodami, je silou Cirkvi. A vrátili sme sa do mariánskeho tajomstva.“

Chcel som sa odvolať na tento citát, aj keď je trochu dlhý, ale je pekný a umožňuje mi ponúknuť ďalšiu úvahu o priepasti, ktorá prekáža prúdom vôd, aby mali úspech.

Benedikt XVI. hovorí o viere jednoduchých, a aký je najväčší obraz viery? Ten, že Syn, ktorý sa stal človekom, žije vo vzťahu s Otcom vo svojej ľudskej stránke. V istom zmysle by sme mohli povedať, že ide o Ježišovu dôveru. Ako víťazí Ježiš? Nie natoľko vo svojej moci, ale skôr v jeho synovskej pokore a v slabosti jeho ľudskej stránky, ktorá mu umožnila žiť dokonale v sile a vo všetkých čnostiach, ktoré nám neskôr v Duchu Svätom daroval. Ide o dokonalosť práve prostredníctvom jeho pokory: „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29).

Ježiš teda víťazí svojou pokorou a slabosťou, víťazí prostredníctvom svojich rán. Hovoríme správne „jeho sväté slávne rany“, keď žehnáme veľkonočnú sviecu na začiatku veľkonočnej vigílie. Táto hlbina zeme je akoby rana zeme, ktorý by normálne mala byť neporušená, bez prasklín. Ak priepasť je ranou zeme a tá rana prekáža drakovi, aby pohltil ženu (tu môžeme pokojne povedať aj „pohltiť Cirkev“, ktorú chce zničiť), môžeme si teda myslieť, že Panna Mária chce, aby sme práve toto utrpenie niesli a prijali, ako účasť na Pánovom umučení v súčasnom utrpení Cirkvi. Práve tieto rany, boľavé miesta, ktoré sa aj my snažíme prijať a obetovať, sa vďaka sprevádzaniu Nepoškvrneného Srdca stávajú ako hlbiny zo Zjavenia 12, teda tým, čo znemožňuje diablovo pôsobenie.

Ježišova smrť zničila satanovu vládu, avšak ešte stále má nejakú moc, pokiaľ mu bude dovolená. Tiež v Ježišovej smrti si možno všimnúť vzhľadom na jeho zmŕtvychvstanie myšlienku priepasti, ako napísal sv. Pavol „Smrť pohltilo víťazstvo“ (1 Kor 15, 54). Tak môžu byť aj naše rany touto hlbinou, ktorá prekáža pôsobeniu zlého, ktorého cieľom je vojna, a tak sa stratí pohltená hĺbkou Božej lásky, ako ju prežíva Nepoškvrnené Srdce a s ňou aj my.

Je isté, že sa treba naučiť v tomto čase trpieť a obetovať... počúvajme slová Panny Márie, ktorá nám vysvetľuje lepšie ako ktokoľvek iný, čo máme robiť:

(5. apríla 1996): „Jeho rany, milovaní synovia, pokryte láskou a bozkami spolu so mnou, Sedembolestnou Matkou umučenia a Matkou žalostného ukrižovania. Zastavte sa pri ňom so synovskou láskou a pokryte bozkami svojej nesmiernej vďačnosti každú jeho ranu. Otvorené rany na hlave po tŕňovej korune, všetky rozjatrené jazvy jeho obetovaného tela, spôsobené bičovaním, rany rúk a nôh, prebodnuté klincami, ktorými ho pribili na drevo. Uctite si každú jeho ranu bozkom lásky, ktorý aspoň čiastočne odčiní postoj toho, kto ho zradil, zaprel, opustil, potupil, ukrižoval.“

Bozkom lásky je obetovať mu utrpenie, ktoré nám spôsobuje ten, kto ho zrádza.

(8. apríla 1993) „Ešte nikdy nebola Láska tak málo milovaná, ako dnes. Vy, ktorí ste jeho kňazmi, milujte Ježiša, ktorý je obklopený veľkým chladom a všeobecnou ľahostajnosťou. Nech je vaša kňazská služba službou lásky pre neho. ...

Nahraďte svojou prítomnosťou jeho toľkokrát opakované opustenosti; darujte mu život ako láskyplnú náhradu za stále pokračujúce zrady.

Milujte jeho a svojich bratov nekonečnou nežnosťou jeho božskej lásky.

Učte sa od Ježiša, ktorý je tichý a pokorný srdcom.

Učte sa od Ježiša milovať.

I vy si uviažte zásteru, aby ste mohli pokľaknúť k službe blížnemu.

Nech je vaše kňazské poslanie je službou lásky pre všetkých.“

Máme odčiňovať svojou prítomnosťou odchody z kňazstva, to znamená byť stále vernými a ochotnými milovať ho do dôsledkov v našom kňazskom stave, vo svedectve, vo verejnom a pravdivom učení. Darovať život, čiže prijať aj utrpenia, o ktorých hovoríme, aby sme dávali lásku Tomu, ktorý je zrádzaný. Milovať jeho a našich bratov v opravdivej pastoračnej službe, odovzdávať Pravdu, ktorá jej jedinou Cestou, a ňou je Ježiš, náš Život. Ježiš, „môj život“ (ako sa hovorí v niektorých talianskych regiónoch, keď sa hovorí o milovanej osobe)... čiže to, čo trpíš ty, trpím aj ja... a bolo by krásne, keby sa nám podarilo žiť túto vetu naozaj intenzívne, tak teda vypočujme volanie (vyvolenie) Nepoškvrneného Srdca, že prijmeme Ježišove utrpenia v Cirkvi v tomto čase. Teda, „milovať s jemnocitom Božského Srdca“ znamená tiež milovať ako Ježiš všetkých apoštolov, ktorí ho opustili, avšak on ich aj tak posilňuje, všetkých, vrátane Judáša, jediného, ktorý nerobil pokánie. Pre nás v súčasnosti to znamená milovať predovšetkým tých apoštolov, o ktorých to vyzerá, že zrádzajú a odovzdávajú sa svetu, akoby boli tie hviezdy, ktoré diabol zvrhol z neba na zem a ktorých chce Panna Mária vrátiť do neba, aby žiarili svetlom Ježišovho evanjelia.

„Satan sa bojí jedine tohto môjho víťazstva; a ja ho dosiahnem vaším prostredníctvom, moji milovaní synovia.“ (1. augusta 1973).

Milovať teda ako Ježiš, avšak pre nás je ľahšie predstaviť si, že máme milovať ako Mária, ktorá zostala s apoštolmi aj v priepasti bolesti Veľkého piatku a Svätej soboty. Tá Svätá sobota bude nekonečná... avšak strávená v modlitbe a odovzdanosti, a práve vďaka tejto odovzdanosti bude možné nepočítať čas očakávania. A to je ďalšia vec, ktorej sa musíme naučiť, aby sme vedeli, ako trpieť: totiž dôverujúcej odovzdanosti. Ako sme si to už povedali: ide o hrdinskú dôveru.

Takže na záver:

- Volanie „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ v súčasnej Cirkvi;

- „aspoň vy, moje najmilšie deti, ma počúvajte“;

- panenská klauzúra Nepoškvrneného Srdca.

- Naše rany lásky sú prostriedok pre víťazný boj.

- Toto všetko slúži pre víťazstvo Nepoškvrneného Srdca, ako nám to hovorí 9. júla 1975:

Váš najťažší kríž

„Koľkokrát ti opakujem: Zostávaj v mojom Srdci a ničoho sa neboj! Nikdy si nerob žiadne starosti ani o moje Hnutie; od teba chcem len modlitbu, utrpenie a najúplnejšiu oddanosť mne.

V týchto dňoch som nechcela ti poslať žiadnu skúšku. Si taký maličký a celý môj, že ťa Matka nemôže ani na okamih nechať samotného…

Chcela som ti dať okúsiť len malú kvapku veľkej horkosti, ktorá zaplavuje moje Srdce kvôli toľkým mojim úbohým synom-kňazom, ktorých satan teraz dostal celkom do svojej moci… Moji úbohí synovia, aký veľký zármutok mi pôsobia! Kňazi môjho Syna, a v môjho Syna už neveria a stále ho zrádzajú; kňazi, povolaní byť služobníkmi milosti a teraz stále žijú v hriechu – ich život je nepretržitá reťaz svätokrádeží. Kňazi, poslaní hlásať evanjelium spásy a stali sa šíriteľmi bludu. Kňazi pre záchranu mnohých duší a ako mnoho – mnoho duší privádzajú na cestu skazy! Je to hodina, keď skutočne ohavné spustošenie vniká do svätého Božieho chrámu. Už niet soli zeme, len soľ bez chuti, soľ skazená a odporná, dobrá len na to, aby bola roztrúsená po zemi a všetci aby po nej šliapali. Už niet svetla na svietniku, len tma, ktorá robí noc ešte temnejšou.

Všetci títo moji úbohí synovia kňazi sú chorí, lebo upadli do moci satanovej… Ako nemá, syn môj najmilší, byť moje Srdce ponorené do bezmedzného mora bolestí?

Čo máte robiť, kňazi môjho Hnutia, vy, najmilší synovia môjho Bolestného Srdca, pre spásu všetkých týchto kňazov, ktorí sú tak chorí a veľmi potrebujú moju materinskú pomoc?

Pomáhajte im a nikdy ich nesúďte! Stále ich milujte! Neodsudzujte ich; to vám neprináleží. Preukazujte im lásku svojím utrpením, svojím svedectvom, svojím dobrým príkladom! Buďte im príkladom tým, že aj navonok hájite svoju dôstojnosť. Nikdy neodkladajte cirkevný odev, poslušní tým vôli, ktorú viackrát dal najavo námestník môjho Syna, pápež.

Modlite sa za nich: Treba veľkej sily modlitby, aby sme vyprosili od Ježišovho Srdca obrátenie a polepšenie týchto mojich úbohých synov. Vás som si vyvolila pre víťazstvo môjho Nepoškvrneného Srdca vo svete. Ale toto víťazstvo začne záchranou mnohých mojich úbohých synov-kňazov, ktorí zblúdili. Utvorte nepretržitý reťazec modlitby a lásky, aby ste prosili o ich záchranu, aby sa moje Nepoškvrnené Srdce stalo predovšetkým pre nich najbezpečnejším útočišťom.

Trpte s pápežom, s biskupmi a s vernými kňazmi! Kríž, ktorý dnes Ježiš vás žiada niesť, je: žiť vedľa kňazských bratov, ktorí už neveria, ktorí už nežijú evanjelium, ale zrádzajú ho, ktorí sú nevernými služobníkmi, a napriek tomu zostávajú v Cirkvi, aby boli služobníkmi tejto nevernosti. Toto je pre vás najťažší kríž, avšak vstupuje do môjho najväčšieho plánu. Rozhodujúce udalosti sa už začali, to čo prežívate, je začiatok.

Toto pohoršenie sa bude ešte zväčšovať a zhoršovať. Budete povolaní ešte viac trpieť, pretože ešte pred oslobodzujúcou očistou stane sa tento skutočný odpad od evanjelia jedného dňa v Cirkvi všeobecným.

Preto nepozerajte viac na čas; nepočítajte ani čas môjho víťazstva! Žite v oddanosti a v dôvere ako moje malé deti v mojom Nepoškvrnenom Srdci!“

Don Luca Pescatori

Preklad: Sr. M. Margita Baroková, OSF