Laurent Larroque, Collevalenza 2024

Pekelné brány ju nepremôžu

Plán zverený Panne Márii a naša odpoveď

„Aby jeho milosrdenstvo mohlo viac zažiariť, Boh zveril prípravu tejto obnovy mojej materskej činnosti.“ (25. novembra 1978).

„Boh mi zveril vykonanie svojho víťazného plánu.“ (13. mája 1980).

Boh zveril Panne Márii všetko. Vlastní všetky kľúče od Božieho milosrdného Srdca. Všetci „archanjeli a anjeli svetla jej Nepoškvrneného Srdca“, ako to často opakuje, sú jej k dispozícii. Žiada teda i nás, aby sme sa jej dali k dispozícii pre tento veľký plán obnovy, ktorý jej zverila Najsvätejšia Trojica v týchto „rozhodujúcich časoch“.

Robíme to naším zasvätením sa jej Nepoškvrnenému Srdcu: „Zaväzujeme sa preto žiť svoje kresťanské povolanie podľa tvojho priania. Predovšetkým sa chceme usilovať o obnovu ducha modlitby a pokánia...“

Náš spôsob života, hlavne týkajúci sa sviatosti Eucharistie a zmierenia, nech je k dispozícii Panne Márii. Preto nás žiada o vernosť v našich modlitbových povinnostiach, aby sme ich prežívali jednoduchým, ale pravidelným spôsobom a volá nás, aby eucharistická úcta bola slnkom nášho života. „Nech je eucharistický Ježiš centrom vašej modlitby, slnkom vášho života, láskou celého vášho kňazského bytia.“ (22. februára 1994).

Ako nalieha na nevyhnutnosť sviatosti zmierenia! „Najprv sa vy sami často spovedajte“ (13. septembra 1984). Boží sluha don Stefano navrhoval a sám sa spovedal raz za týždeň, najviac raz za pätnásť dní.

„Pozývam vás, moji milovaní, aby ste sa často spovedali, ak je možné, každý týždeň... Žiadam vás, aby ste chodili do spovednice a boli k dispozícii tým, ktorí potrebujú túto sviatosť.“ (8. decembra 1983).

Kňaz je mužom Eucharistie. Kňaz je mužom sviatosti zmierenia. Nikto to nemôže robiť namiesto nich. Je to naše miesto, „nenahraditeľné“. (29. júla).

Boh zveril Panne Márii poslanie spásy v týchto posledných časoch. Panna Mária počíta s našou odpoveďou, ktorá spočíva v tom, že si budeme dobre a verne plniť naše normálne kňazské povinnosti. Avšak v tomto čase to nedokážeme, ak jej nie sme zasvätení, ak nám ona nepomôže byť vernými kňazmi.

Konkrétna odpoveď

Pretože časy sú tvrdé, Mária ponúka skrytejšiu službu, ňou je naša osobná odpoveď na plán spásy, ktorý jej zveril Pán a ním je obeta, obetovanie sa na oltári jej Nepoškvrneného Srdca. Ide o „platenie“ za bratov, ako to Mária hovorí a v tom zmysle, ako to píše sv. Pavol v liste Kolosanom 1, 24, čiže v zmysle spoluvykúpenia: „Zachránim mnoho duší, ktoré Ježiš vykúpil, ale teraz sú také vzdialené, pretože moji synovia budú spolu so mnou platiť za nich.“ (1. apríla 1974).

Táto ponuka je rovnaká ako prosba trom fatimským deťom hneď na začiatku, pri prvom stretnutí: „Chcete sa obetovať Bohu, ste ochotní znášať všetky utrpenia, ktoré vám bude chcieť poslať, na odčinenie hriechov, ktorými je urážaný a ako prosbu za obrátenie hriešnikov?“

To isté prosí Panna Mária aj nás: „Kňazi môjho Hnutia, najmilší synovia môjho Bolestného Srdca, chcete prijať moje láskyplné pozvanie so mnou trpieť?“ (15. septembra 1975).

„Chcete sa aj vy obetovať ako obety Pánovi na oltári môjho Nepoškvrneného Srdca, za spásu môjich úbohých hriešnych detí?“ (15. septembra 1989).

Don Stefano často opakoval, že sme povolaní robiť štyri úkony: „modliť sa, trpieť, obetovať, mlčať“ (28. marca 1975, Veľký piatok).

Panna Mária nás volá k nášmu „áno“ vo vnútri jej „áno“ (MOJE A VAŠE ÁNO – 25. marca 1980). Don Stefano to hovorí aj vo svojom Testamente (január 2011): „V Nepoškvrnenom Srdci Panny Márie opakujem svoje Áno Božej vôli.“

Aj my obetujeme svoje „áno“ Božej vôli v „áno“ Panny Márie a v poslušnosti Synovi. Napokon, je to aj súčasťou nášho kňazského zasvätenia: „chcete sa zriecť seba samých, aby ste viac pripodobnili svoj život Pánovmu krížu? – áno, chcem.“

„Aby ste povedali s vaším bratom Ježišom na mojom Nepoškvrnenom Srdci: ,Otče, len tvoja vôľa nech sa stane. Obety ani celopaly si neprijal, ale dal si mi telo. Bože, ja prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.‘“ (1. marca 1980).

Pripomínam prvé posolstvo, ktoré som vyššie citoval: Otcov plán je úžasná milosrdná obnova. Obetujeme sa teda Otcovmu milosrdenstvu, ako nás vyzýva svätý Pavol: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“ (Rim 12,1).

Miesto, oltár, na ktorom sa koná táto obeta, je Nepoškvrnené Srdce Panny Márie (všimni si vertikálnu čiaru na „M“ v zázračnej medaile: ako oltár). S ňou sa nám darí odpovedať „áno“ na túto výzvu svätého Pavla a sme prostriedkom, aby Ježiš mohol v nekonečnom milosrdentve svojho Božského Srdca „strhávať stále hlbšie do úžasného víru svojej božskej dokonalej lásky“ (31. marca 1988), znovu vyliať svoje milosrdenstvo na nás a na našich bratov kňazov, „zvlášť tých, ktorí najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo“.

Práve toto bolo povolaním dona Stefana: „Miluj svojich bratov kňazov, zvlášť tých najslabších, najkrehkejších, tých, ktorí klesajú, ktorí sú uväznení v putách vášní, najmä pýchy a nečistoty. Denne sa za nich obetuj v tichu a v skrytosti, v pokore a poddajnosti. Staň sa obetou sladkou a miernou, ktorú na oltár položím pre dobro a spásu všetkých kňazov.“ (22. marca 1988).

Aj my sa stávame, na oltári Nepoškvrneného Srdca Panny Márie týmto nástrojom Božieho milosrdenstva pre nás a pre našich bratov kňazov, zvlášť tých, ktorí urobili svoj úkon zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, aj keby len raz vo svojom živote a možno trochu povrchne.

Už sú súčasťou rodiny zasvätených Panne Márii, sú jej a musí ich mať znovu, ak sa jej stratili, sú to naši bratia, Ona nás chce použiť, aby sme za nich „platili“, na oslavu Panny Márie a pre Božie plány spásy, zverené Jej pre tieto posledné časy.

Dôvera v Božie Slovo

Ako vykonávať svoje povolanie k obeti? Postojom dôvery a odovzdanosti Nebeskej Maminke.

„Majte dôveru, dôveru, dôveru vo vašu nebeskú mamu.“ (11. februára 1978).

„Odpovedajte vždy a jedine hrdinskou dôverou vo mňa.“ (8. júla 1977).

„Musíte sa mi zveriť s najväčšou dôverou.“ (29. júla 1979).

Ako? Samozrejme tak ako ona, že budeme stavať na Božom Slove.

„Posilňujem vás Božím slovom, ktoré sa stalo svetlom, toto viedlo životom vašu nebeskú Matku.“ (1. marca 1980).

Nestavať na slove toho alebo iného vizionára, ani na absolutizovaní či zlom pochopení našej modrej knihy, ktorá nás vedie v týchto časoch. Zaiste, kniha nás vedie, ale práve preto, že je v nej a pre nás Božie slovo svetlom pre naše nohy, ako hovorí žalm 119 či 106.

Tak ako Abrahám, Jób, ako Joachim či Anna, alebo ako predstavený synagógy Jairus, ako Mária Magdaléna a Marta, ako Panna Mária tiež na Kalvárii: stále sa opierať o Božie Slovo.

Abrahám

V Knihe Genezis 22 sa píše, že „Boh skúšal Abraháma“, žiadal ho, aby obetoval svojho vlastného syna Izáka, syna, od ktorého mal mať početné potomstvo ako hviezdy neba a piesku na morskom brehu. „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.“ (Hebr 11, 17-19).

Bol predodbrazom Panny Márie, pretože aj ona musela obetovať svojho syna, „jediného, ktorého milovala“, a obeta bola pre ňu skutočná. Avšak aj Mária „usudzovala, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“ a že Ježiš prorokoval toto svoje vzkriesenie, nepochybovala vo svojom srdci.

A nebola sklamaná: „Resurrexit, sicut dixit“, vstal z mŕtvych, ako to povedal, vstal z mŕtvych, pretože to povedal: aby sa tomu dalo veriť, aby mohla mať „nádej proti každej nádeji“, bolo potrebné zveriť sa Ježišovmu Slovu, ktoré je Božím Slovom v Osobe.

„(Abrahám je náš otec), ako je napísané: „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov“ – pred Bohom, ktorému uveril a ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet. On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: „Také bude tvoje potomstvo.“ A neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté – veď mal skoro sto rokov – a že je odumreté aj Sárino lono. A nezapochyboval nedôverčivo o Božom prisľúbení, ale posilnený vierou vzdával Bohu slávu, pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil.“ (Rim 4, 17-21).

Abrahám vo svojom srdci nepochyboval kvôli narodeniu Izáka a ani kvôli jeho obete, ale „posilnil sa vo viere“, mal (nadprirodzenú) vieru a dúfal proti každej nádeji (iba prirodzenej).

„Iba prirodzená“ nádej je nádej založená na evidentnosti faktov a nie len na Božom Slove. Kresťanská nádej je teologálna čnosť, je nadprirodzená, čiže stavia jedine na Božom Slove, na Božom prisľúbení, na slovách Pána Ježiša, v presvedčení, že to, čo on sľúbil, je schopný aj uskutočniť.

Jób

Aj Jób bol podrobený skúške, ale „nezhrešil“, pokra

oval veriť a dúfať v Boha, aj keď ho jeho manželka podnecovala k tomu, aby zlorečil Bohu, ktorý dovolil, aby sa mu stalo také nešťastie. Zostal spojený s Bohom každej dobroty a každého šťastia, aj keď už vôbec nebolo aktuálne, ale iba objektom nádeje... Znova, ako Mária pod krížom.

Joachim a Anna

V modrej knihe je pekné posolstvo, ktoré vysvetľuje, že aj Máriini rodičia žili iba z viery a iba z nádeje „proti každej nádeji“: „V tejto dôvere žili moji rodičia Anna a Joachim... V tejto dôvere žili všetci svätí, všetci priatelia Boží, jedine túto dôveru používal vždy Všemohúci, aby uskutočnil v každej dobe svoj zámer.

Často ho uskutočnil aj proti očakávaniu všetkých vo chvíli, keď to nik neveril. Tak to bolo vo veľkom pláne, ktorý Boh uskutočnil prostredníctvom týchto svojich dvoch pokorných a chudobných tvorov, ktorých povolal, aby pripravil narodenie vašej nebeskej Matky.

Vaša Matka bola povolaná, aby dúfala napriek tomu, ako sa veci javili, a spoľahla sa v úplnej dôvere jedine na Božie Slovo.“ (26. júla 1976).

Tak aj Mária. Pri Ježišovom narodení, v živote e pri smrti dúfala proti každej nádeji, aj proti samotnej evidentnosti vecí, stavala iba na Ježišových slovách: „Na tretí deň vstanem z mŕtvych.“

Aj my, tak ako Máriini svätí rodičia, i ako Mária, čakajme na uskutočnenie veľkého Božieho plánu, plánu milosrdnej obnovy, vyčkávajme aj vtedy, keď už možno „nikto viac nebude veriť“.

Jairus (Mk 5, 21-43)

Tento úryvok evanjelia je krásnym príkladom spôsobu, ako máme dať svoju dôveru Ježišovi a jeho Slovu a nesúdili Ježiša a jeho slovo pred tribunálom svojho rozumu.

Keď sa Ježiš spýtal uprostred zástupu „kto sa ma dotkol?“, apoštoli mu odpovedali: „Čo sa to pýtaš? Vidíš celý zástup, ktorý sa tlačí okolo teba a ty sa pýtaš: kto sa ma dotkol?“ Myslia si „Nemá zmysel...“

Avšak Ježiš pri okolnosti so ženou trpiacou na krvotok odpovedal: „Moje slovo má zmysel, aj keď vy si ho dovoľujete posudzovať svojím obmedzeným rozumom. Ja viem, čo hovorím, som Božie Slovo v Osobe!“

„Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“

„Neboj sa, len ver!“ Toto pozvanie hovorím nám všetkým: Verme Božiemu Slovu! A neskôr, trochu ďalej, hovorí: „Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.“

Netreba si robiť žarty z Božieho slova, keď mu nerozumieme. Presahuje nás. Ono nás bude súdiť v posledný deň (Jn 12, 48). Keď Ježiš povie „mŕtva neumrela, ale spí,“ je to absolútna pravda, ktorá nájde naplnenie vo vzkriesení mŕtvych na konci sveta. Medzitým poznáme prvé vzkriesenie, ktorým je viera v Ježiša, neotrasiteľná viera v jeho Božské všemohúce Slovo.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí, že svet a Cirkev spoznajú smrť i zmŕtvychvstanie (KKC 677). Aj podľa interpretácie tretieho fatimského tajomstva a podľa mnohých slov modrej knihy spoznáme „milosrdnú obnovu“ celého sveta.

„Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené a obnovíš tvárnosť zeme.“ Tomu treba veriť aj napriek tomu, ako veci vyzerajú.

Mária Magdaléna a Marta

Aj u nich vidíme, že Pán Ježiš ich skúšal: urobil to v súvislosti s chorobou ich brata Lazára: „Ježiš, prosím! Ten, ktorého miluješ, je chorý, príď a uzdrav ho!“

A Ježiš tam ide po štyroch dňoch so slovami: „Táto choroba nevedie k smrti!“ Na konci sa Ježišovo slovo javí ako chyba: Lazár ppodľahol smrti!

Lazár zomrel a sestry sú zúfalé: „Ježiš, prečo si neprišiel načas? Keby si prišiel skôr, urobil by si niečo pre neho!“

A Ježiš im znova hovorí: „toto všetko je na Božiu slávu! ... ak uveríš, uvidíš Božiu slávu!“

A skutočne, zázrak bol veľmi mocný a na Božiu slávu. „Lazár, poď von! Moje slovo má moc aj nad smrťou!“

Avšak najprv bolo potrebné veriť Ježišovmu slovu, pokračovať v dôvere v neho, aj keď sa zdá, že si protirečí!

Aj my, píše sa v Katechizme Katolíckej Cirkvi a hovorí to aj Panna Mária vo svojej modrej knihe, musíme prejsť cez skúšku, kvôli ktorej mnohí budú o Bohu i Márii pochybovať, privedie mnohých kvôli evidentnosti faktov k záveru, že už nemá cenu dúfať! „Naša nádej je mŕtva“ (Ez 37, 11).

Emauzskí učeníci si hovorili: „my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo.“(Lk 24, 21). Ježišova odpoveď na to bola: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“

Panna Mária

Keď svätý Ján Pavol II. pripomenul Pánove slová, ktorými sa na Máriu obrátil prostredníctvom archanjela Gabriela, komentoval ich:

„Vtedy počula slová: „Bude veľký… Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 – 33).

Keď teraz Mária stojí pod krížom, ľudsky povedané, je svedkom popretia týchto slov.“ (Redemptoris Mater, 18).

Avšak Panna Mária nepochybovala o Božom Slove. Ján Pavol II. pokračuje: „Akú veľkú a hrdinskú poslušnosť viery preukázala Mária pred nepochopiteľnými Božími súdmi!“

Mária obetovala svojho syna ešte viac ako Abrahám, celkom presvedčená, že to, čo on sľúbil, je schopný aj dokončiť.

Tak je Mária naša matka (matka všetkých národov) pred Bohom, v ktorého uverila, ktorý dáva život mŕtvym a volá k bytiu to, čo ešte nie je.

Na Svätú sobotu, teda v deň, keď ľudsky hovoriac už nebolo v čo dúfať, nám Panna Mária hovorí: „Dnes vás chcem mať všetkých pri sebe, prebolestnej Matke, aby ste ma utešili a ja aby som vás učila modliť sa s dôverou, trpieť s ochotou, milovať s čistým srdcom, veriť s nezlomnou istotou a dúfať s hrdinstvom i proti zjavnému opaku vecí.“ (2. apríla 1988).

Tak bola viera Panny Márie pod krížom a pred zatvoreným hrobom neotrasiteľná; a chce nás pri sebe vo chvíľach, keď by „očividnosť vecí“ chcela obrať o vieru a nádej všetkých (ako to dostatočne vidíme).

Tak sa uskutočňuje zázrak Mariánskeho hnutia v našich srdciach.

Pekelné brány ju nepremôžu

Toto je Božie prísľúbenie. A to, čo Boh sľúbil, je schopný aj uskutočniť. Je to Božie Slovo. Je to druhá časť Mt 16, 18, ale prečítajme si celý verš, lebo nemožno oprieť svoj život na túto druhú časť a pritom zabudnúť na prvú časť: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“

Tieto slová sú veľmi slávnostné. Boli povedané Petrovi pre celý čas trvania Cirkvi na tejto zemi. Pekelné brány ju nepremôžu, lebo Peter je Peter. Je to Božie Slovo, o ktoré je potrebné oprieť sa v každej okolnosti. Pridám tiež Lk 22, 32: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“

Je to Božie Slovo! Ako to, že niektorí, takí dobrí kresťania, mohli stratiť zo zreteľa tento náš jediný kompas v tomto búrlivom čase?

Naším jediným kompasom je Božie Slovo. Ako pre Abraháma, pre Máriu, tak aj pre nás. Stáť pevne na Božom slove a nepadnúť do pokušenia sedevakantizmu (prázdneho pápežského stolca): „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Je to Božie Slovo, prisľúbenie Ježiša Krista.

Mária uverila a nebola sklamaná. Verila aj proti „evidentnosti vecí“, takej, že nikto nikdy sa sám neuvoľnil z úzkostí smrti, že mŕtvy v hrobe nemôže vzkriesiť sám seba!

On to predpovedal, sľúbil to! A bolo to na tomto prisľúbení, nie na „evidentnosti vecí“, ani na prirodzenej nádeji.

Resurrexit sicut dixit! Vstal, ako povedal! Vstal, ako povedal a pretože to predpovedal. Máme veriť jedine a vždy iba v jeho slovo, zveriť sa, aj hrdinsky jedine jeho prisľúbeniu. Nevieme presne, ako to bude, avšak vieme, že Ježišovo prisľúbenie, aj keď sa zdá, že si protirečí, nemôže nikdy sklamať.

Aj keď Peter zaprel, potom napravil chybu a utvrdzoval svojich bratov vo viere. Aj pri inej príležitosti, v Antiochii, keď si Peter myslel, že bude dobré prispôsobiť svoj postoj, aby nepohoršil niektorých kresťanov v Jeruzaleme, pričom však skompromitoval pravdu evanjelia, následne si uznal svoju vinu, keď mu to sv. Pavol vytkol.

V dejinách Cirkvi sa niekedy zdalo, že pekelné brány mali prevahu nad pápežstvom, keď bolo v područí ľudských konfliktov. Avšak opravdivý pápež tu bol vždy, aj keď bola potrebná svätá Katarína Sienská, aby ho prinavrátila do Ríma.

Ježišovho prisľúbenia je treba sa vždy držať a uskutočňovať ho, aj keby sa zdalo, že zo strany ľudí je všetko skompromitované.

V súčasnosti existujú v Cirkvi zdesenia, konflikty, neporiadky, pochybnosti a toľké zmätky, avšak Božie Slovo zostáva navždy naším jediným kompasom, Ježišovo prisľúbenie zostane našou dôverou, hrdinskou a maximálnou dôverou, založenou na dôvere v Máriin plán, a ním je už od začiatku, ako druhý záväzok Hnutia, jednota s pápežom a Cirkvou: jednota s jeho osobou. „Peter, ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“

To stačí, hoci, keď „hovoríme iba po ľudsky“, sme vo veľkej búrke.

„Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1Kor 10, 13).

Iba tí, ktorí sú zverení Panne Márii, nájdu východisko v skúške posledných čias.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

P. Laurent Larroque

Duchovné cvičenia v Collevalenza, 23. – 29. júna 2024

Preklad: Sr. Margita Baroková